Podobne sa dlh dá ukryť pod pláštikom lízingu. Známy je príklad z Grécka, ktoré formou lízingu nakúpilo kedysi nemecké tanky. Nehovoriac o bulharskej konštante vykazovania HDP v štátoch strednej a východnej Európy, ktoré vo veľkom štýle nalákali do svojich ekonomík investorov, ktorým poskytli na obdobie 5 až 10 rokov daňové prázdniny.
Uvedenými spôsobmi sa buď vykazuje menší dlh ako v skutočnosti je, alebo sa nafukuje HDP, čím sa takouto bilančnou kozmetikou verejný dlh stáva v medzinárodných porovnaniach menší, ako naozaj je. Ukazovateľom, v ktorom sa nahá pravda naplno prejaví, je potom iba pomer vybraných daní a odvodov k HDP. V tomto je Slovensko na veľmi nelichotivom mieste.
Zadlženie eurozóny k 2. štvrťroku 2025 predstavovalo 88,2 % HDP. Slovensko s dlhom 62,9 % síce môže považovať svoj dlh v určitom slova zmysle za bagateľ, ale len do chvíle porovnania s kvalitou infraštruktúry v podobe ciest, železníc, mostov a iných verejných statkov, ktoré možno označiť za ďalšiu podobu skrytého dlhu. Na ilustráciu sa treba obzrieť do susedného Rakúska s dlhom vyšším ako 85 % HDP. Jeho dlh je však prijateľný, pretože rakúsky dlh je odrazom investícií, ktoré každý zbadá po prekročení štátnej hranice.
Naša krajina má ešte ako súčasť Československa bohaté skúsenosti s tým, ako sa dá zbaviť dlhov. Po skončení 2. svetovej vojny v roku 1945 to bolo zmrazenie vkladov v bankách, keď po obnovení republiky vznikla nová mena a staré peniaze skončili na viazaných vkladoch. Tie následne v roku 1953 prepadli v plnej výške pri menovej reforme bez akejkoľvek náhrady. Rovnako vo výške 100 % prepadli aj štátne dlhopisy, čo možno označiť za štátny bankrot.
Slovenský dlh k 1. polroku 2025 na úrovni viac ako 83 miliárd eur si vyžaduje na svoju obsluhu čoraz väčšie sústo v podobe platenia úrokov. Tie budú na budúci rok predstavovať viac ako dve miliardy eur. Tempo zadlžovania našej krajiny Rada pre rozpočtovú zodpovednosť v októbri 2025 označila za šieste najrýchlejšie v EÚ.
Konsolidačné balíčky na zníženie deficitu verejných financií sa v nedostatočnej miere prejavujú v hospodárení štát vrátane samospráv. Slovenské verejné financie možno prirovnať k pacientovi, ktorému lekár nariadil diétu, ale na znižovaní jeho hmotnosti sa to vôbec neprejavuje. Štáty EÚ sa už dnes nemôžu spoliehať na lacné až bezúročné pôžičky z ECB, ktoré boli záchranným kolesom ekonomík sužovaných pred niekoľkými rokmi pandémiou.
To však neznamená, že sme sa ocitli z pohľadu sporiteľov v priaznivej dobe reálnych úrokových mier. Peniaze v bankách postupne prichádzajú navnivoč, lebo úroky z vkladov podliehajúcich štátnej ochrane ani zďaleka nedržia krok s infláciou. Slovenská inflácia je v rámci eurozóny jedna z najvyšších a zatiaľ nie je predpoklad, že by sa v tejto oblasti už objavilo svetlo na konci tunela.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
