Dobrou alebo zlou správou je, že emisie rastú rýchlejšie než spotreba fosílnych palív. Hoci svet obmedzuje rast spotreby energie z uhlia, plynu a ropy, (nielen) obrovské požiare spôsobujú, že príroda už nedokáže absorbovať toľko oxidu uhličitého ako kedysi. Inými slovami, prebiehajúca zmena klímy zmenšuje našu schopnosť proti tejto zmene bojovať.
Nedá sa pritom povedať, že by sme sa o to nejako zvlášť snažili. Najnovšia správa OSN uvádza, že iba 64 krajín predložilo svoje plány na znižovanie emisií a, čo je horšie, ak by vlády tieto plány naplnili, znížili by sa do roku 2035 emisie iba zhruba o 10 % v porovnaní s rokom 2019. Vlády však svoje záväzky neplnia.
Ako je na tom Európska únia, údajný líder v dekarbonizácii? Z hľadiska historickej spravodlivosti je táto otázka zbytočná. EÚ je zodpovedná takmer za 30 % tzv. nadmerných emisií a celý bohatý globálny Sever až za 92 % týchto emisií. Ak by sme žiadali naozaj spravodlivú globálnu transformáciu, teda takú, ktorá by adresovala industrializáciu v 19. storočí, Európa by musela znižovať emisie aj za svoju špinavú minulosť.
Presuňme sa však do prítomnosti k právne vymáhateľnému európskemu klimatickému zákonu. Podľa neho by EÚ mala už o štyri roky znížiť svoje emisie v porovnaní s rokom 1990 o 55 %. V roku 2023 dosiahla EÚ pokles o 37 %. To znamená, že musí zásadným spôsobom pridať, inak poruší svoj vlastný zákon. Problémom je, že zároveň sa usiluje o čo najvyšší hospodársky rast.
Výskum francúzskych akademikov ukazuje, že pri vyššom hospodárskom raste počas prvej fázy snáh v deväťdesiatych a nultých rokoch emisie v skutočnosti stúpali. Následne došlo v EÚ takmer k ekonomickej stagnácii, čo umožnilo v rokoch 2007 – 2014 priemerný ročný pokles emisií o 2,6 %.
V rokoch 2015–2018 sa však vyšší hospodársky rast (2,3 %) podpísal pod rast európskych emisií na úrovni 0,2 %. Hoci bol pokles emisií v roku 2023 v EÚ rekordný, uvedené dáta naznačujú, že znižovanie emisií CO2 sa v únii deje v (čiastočnej) závislosti od výšky hospodárskeho rastu. Potrebnú úroveň 3,4 % priemerného ročného poklesu dosiahli Španielsko a Taliansko, keď boli v recesii.
Ťažko predpovedať, čo sa stane, keď sa príde na to, že EÚ porušuje svoje vlastné zákony. Európska komisia bude môcť začať konanie proti jednotlivým členským štátom a na Súdnom dvore EÚ bude možné zažalovať aj samotnú komisiu. Vzhľadom na predchádzajúce prípady, predpokladám, že súd by opäť len žiadal to, čo už bolo v zákone: dosiahnutie nejakého zníženia emisií. Otázku spôsobu znižovania by zrejme ignoroval.
Ale práve tu je pes zakopaný. Ak hospodársky rast znemožňuje reálny boj proti klimatickej kríze, je možno namieste začať pochybovať o zmysluplnosti dnešného ekonomického systému, ktorého základom je rast.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
