Ktorého drscphdrprofatď. podrobí očistnej kúre svojho sarkazmu; ktorému veľaváženému suchárovi nastaví veselé zrkadlo jeho plnokrvný insitný filozof pôsobiaci z prednáškovej debničky na paradajky na bratislavskom trhovisku.
Filozof z debničky načas zostúpil. Leto sa minulo a sezónu paradajok vystriedal vinič a gaštany. Oliver Bakoš zomrel. Plamenné jesenné listy poletujúce tu a tam nad vieškami trhovísk pod zúfalo plešatejúcimi stromami privolávajú Jesennú pieseň Paula Verlaina:
„Ten nárek zlý, / keď do huslí / jeseň kvíli, / skľučuje, / srdcu je / zle v tej chvíli. / Dusí to až, / zbledol som, náš / čas už bije, / na dni, ktorých niet, / škoda pomyslieť, / k plaču mi je. / Do víchríc zlých / idem a v nich / sem-tam iste / bude ma niesť / jak pozdĺž ciest / suché lístie. (Preložil Emil Boleslav Lukáč)
Ale aj vtedy, keď človek melancholicky krásnou jeseňou odchádza a na hlavu mu škodoradostne dopadajú pichľavé hlavičky gaštanov, počuje, ako sa odkadesi rozlieha veselý smiech kamarátov z „krčmy vyššieho uvedomenia“. Nemám potuchy, či Oliver Bakoš niekedy čítal stredovekú perzskú poéziu. Ale presvedčivá intuícia mi hovorí, že filozofický koncept „opojenia“ a zároveň „triezvosti“, ktorý do rovín nekonečnej krásy rozvinul Háfiz zo Širazu, veľmi modernou rečou zodpovedá Kritike čistého rozumu od Immanuela Kanta, ktorá sa stala filozofickou láskou profesora Olivera Bakoša.
Moje stretnutia s Oliverom Bakošom sa zväčša odohrávali bez akéhokoľvek vedomia zrejme už dávno predtým, než sme sa vôbec osobne spoznali, a o jeho profesionálnom živote nedokážem napísať nič, čo už nenapísali iní alebo čo nie je všeobecne známe. Do denníka Pravda prispieval od roku 2009 a niekedy vtedy som sa o ňom dopočula, pretože jeho vtipné spájanie tzv. vysokých a nízkych tém, rétorických slohov a parodických obratov, v ktorých dokázal napríklad hoci krásou starovekej mytológie groteskným spôsobom podčiarknuť príšernú ohyzdnosť nudy mnohých súčasných fenoménov, si získali veľmi veľký okruh čitateľov. Neskôr ma osobne veľmi dojalo, že v časoch jeho štúdií to bola jedna moja veľmi blízka príbuzná, čo nad ním rozprestrela „ochranné krídla láskavého humoru“. Rovnako blízky pocit spriaznenia vo mne spätne vždy vyvolával on.
Ak si niekedy niekto kládol otázku, čo spôsobuje ten oslobodzujúci smiech takmer vždy, keď človek čítal jeho glosy, tak niet pochýb, že to bola krása. Krása ako hlboká filozofická schopnosť vidieť „svet v zrnku piesku a neba v divom kvete“, ako básnil William Blake, a krása ako nepohodlie, ktoré vážni a seriózni ľudia bez humoru nemajú radi, lebo sa „prieči ich mrzkej malej duši“, ako si uľavil Claude Debussy. A iste nebola náhoda ani to, že sa práve v jeho textoch dali zas a znova čítať variácie jednej zo strhujúcich charakteristík umenia a krásy od Kanta: „Umenie nie je stvárnenie krásnej veci, ale krásne stvárnenie akejkoľvek veci.“
To bola pointa. Písať tak, aby človek vždy a zo všetkého dokázal vydolovať niečo pekné, aby človek vždy pristupoval k práci ako k hline, nikdy nie ako k stroju. Aby sa tešil a kedykoľvek mohol povedať – vitaj mi, život, so všetkým, čo donášaš, a vitaj mi, i smrť, so všetkým, čo zatajuješ.
