Ježiša Krista, ktorého postavili pred Piláta, rada veľkňazov a sfanatizovaný dav považovali za zločinca. Aj ja na úradoch, naprieč zemeguľou, mám pocit, že od žalára či dokonca popravy ma delí už len krôčik. Človek sa v úradných priestoroch nevdojak začne cítiť ako darebák, ktorému o chvíľu definitívne dokážu vinu.
Vlastne na to, aby ste sa mohli cítiť ako gauner, ani nemusíte chodiť na úrad. Úplne postačí, ak začnete vypĺňať nejaký úradný formulár. Alebo ak vám nejaká úradníčka cez mail vymenuje zákonom predpísané pravidlá, podľa ktorých vám nemôže vydať také alebo onaké potvrdenie, lebo vám ešte chýbajú tri ďalšie potvrdenia.
Nad tým, že na získanie takmer hocijakého potvrdenia nestačí podať žiadosť, ale potrebné sú aj ďalšie hárky, sa nikto nepozastavuje. Ako ani nad tým, že úradníckej reči sa rozumieť nedá. Čiže ak sa chcete presne dozvedieť, čo od vás ten alebo onen úrad chce (a nestať sa pritom porušovateľom zákona, ergo zločincom), karavána ide ďalej, no nezabreše ani pes.
Opakovane sa mi zastavuje rozum nad tým, že takéto absurdity neprekážajú ani úradníkom. A úradníčkam, aby sme v šlamastike nenechali len mužov a dbali na rodovú korektnosť. Samozrejme, nemôže im to prekážať, veď oni za nič nemôžu, oni sú muzikanti (a muzikantky). Muzikantovi (údajne) strčia nástroj do ruky a prikážu mu, aby hral. Rozhodovať nemôže ani o skladbách. Rozhoduje dirigent, ten, kto sedí o poschodie vyššie. Lenže dirigent takisto pokrčí plecom a povie, že také alebo onaké nariadenie nevymyslel on, ale direktor ansámbla, ktorý sedí o poschodie vyššie. O poschodie vyššie vám však povedia, že oni sú majú zviazané ruky, o všetkom rozhodujú vyšší štátni úradníci. A takto pekne do aleluja. Nezničiteľná kafkáreň.
V Bulgakovovom románe Majster a Margaréta Ješua varuje Piláta, že najväčším hriechom vôbec je zbabelosť. Čo je to za život, ktorým žije väčšina byrokratov, ak nie život zbabelcov? Veď sú všestranne chránení: za nič nenesú zodpovednosť, pričom používajú nezrozumiteľný žargón, či taký, aby z neznalosti a porušovania zákonov mohli obviniť tých, z ktorých daní žijú. Ale oni nikdy nič neporušia, ruky majú čisté, sú v každom ohľade nevinní, oni nič, oni len muzikanti, čo hrajú podľa predpísaných nôt.
Bolo by zaujímavé vyhotoviť štatistiku, ktorá by ukázala, koľkým ľuďom byrokracia strpčila, ba dokonca skrátila život. Bolo by poučné vedieť, aké psychické a fyzické ochorenia spôsobila beznádej spojená s byrokratickými opletačkami. Niekto by mohol vyčísliť, koľko času zo svojho života strávia občania na úradoch, prípadne nad vyplňovaním formulárov. Byrokrati, hoci často nechtiac, sa k nám, ktorí ich živíme z daní, správajú prosto sadisticky. Postupne a trpezlivo nám ukrajujú z energie i z prideleného životného času. Anonymita a neosobnosť úradov sú, podľa filozofa Bélu Hamvasa, atribúty Antikrista.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
