Ak sa voľakedy srdcervúco domáhal, aby z politického boja boli vylúčení (jeho) rodinní príslušníci, teraz sám osobne útočí na mamu predsedu opozičnej strany. Čisto účelovo, bez toho, že by napriek výzvam doložil konkrétne „previnenia“ či zdroje svojich informácií. Lenže nenávisť to šíri. Mimochodom, asi nepoznám nikoho skromnejšieho než je pani Marta Šimečková – opak v luxuse žijúceho premiéra. A keď sme už pri tej téme, jej syn exekutívnu pozíciu nikdy nezastával. Zato iní záhadne dostali pôžičku od sestry či opulentné dary od manželky.
Na agresívne výpady nie je premiér sám. Keď som počúval plamenný prejav poslanca Michala Barteka, hneď sa mi vybavil prokurátor Josef Urválek a súdne procesy z päťdesiatych rokov. Ani mladí ministri sa nedajú zahanbiť – od priamych útokov až po subtílnejšie, no o nič menej arogantné vystupovanie. Verbálne i neverbálne. Papalášstvom počnúc.
Možno im ide príkladom Robert Fico, keď podráždene reagoval na možnosť, že by ho pri pracovnej návšteve samosprávy privítali len podaním ruky – bez krojov, chleba a soli. Slová „štát som ja“ absolutistického panovníka Ľudovíta XIV., známeho ako Kráľ Slnko, bez hanby zopakoval minister životného prostredia.
Minister vnútra zas splieta, že Slovensko (už?) nie je sekulárny štát. Medzi najagilnejších patrí minister pôdohospodárstva. Za psychicky narušeného neváha označiť politika, ktorý len vecne poukazuje na zlyhania rezortu. Od súčasných prešľapov po haciendové zlodejčiny. Ono ťažko vecne obhájiť, že niekto celý život bude splácať hypotéku na byt „2+kk“ a iný dostane státisíce od štátu na veľkolepý akože penzión.
Stúpajúce napätie je spoľahlivá cesta do pekla. No nie na bielom koni. Rozkladá spoločnosť – od rodín cez širšie spoločenstvá až po štát samotný. Klesá ochota ho brániť v prípade vonkajšieho ohrozenia, ale aj financovať. Keď začiatkom roku napadli hackeri kataster nehnuteľností, bral som to spočiatku s istou zhovievavosťou. Ostatne, takémuto niečomu sa nedokážu spoľahlivo vyhnúť ani väčší borci, nieto slovenská štátna správa.
No keď sa začali objavovať podrobnosti, moja empatia začala klesať. Nejde len o spôsob zabezpečenia dát a nehorázne komunikačné zlyhania. Ukázalo sa, že šéf katastra, ktorého do funkcie navrhol minister Takáč, už dlhšie čelil obvineniu zo spáchania miliónovej škody. Neskôr vyplávala na povrch ďalšia neodborná, čisto stranícka nominácia vo vedení úradu. Ten dlhý čas po útoku nefungoval. Patril som k tisícom tých, ktorým to skomplikovalo život či rovno utrpeli škody. Keď už konečne mal podľa ministra Takáča kataster riadne fungovať, tak som i ja podal návrh na vklad. A zaplatil celkom výživný poplatok.
Úrad zákonný termín na zápis nestihol. Za iných okolností by som to nejako „prekusol“, ale keď som zas videl pri nejakej príležitosti ministrovu aroganciu, tak som nelenil a „gúglil“ čo s tým. Výsledkom bola žiadosť o vrátenie poplatku. Dlhé mesiace sa opäť nič nedialo. Až na moju otázku mi oznámili, že takých, ako som ja, je mnoho a oni nestíhajú. Naveľa, po vyše polroku mi prišiel oznam, že teda dobre. Sto eur mi vrátia. Treba ich pripočítať k účtu za aroganciu.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
