Liberalizácie cien a devalvácia Kčs sa odrazila v cválajúcej inflácii, ktorá v roku 1991 bola viac ako 57 %. Ľudia preto prišli v kúpnej sile o značnú časť svojich úspor. Roky 1990 až 1992 sa niesli nielen v znamení privatizácie štátnych podnikov, ale aj posilňovania emócií na osamostatnenie Slovenska. V čase, keď ľudia na oboch stranách Moravy v roku 1989 štrngali na námestiach kľúčmi, bol rozdiel v životnej úrovni medzi ČR a SR maximálne 20 %.
Pri rozdelení štátu (1. 1. 1993) sme si podelili okrem iného aj dlhy. Ešte v roku 2008 sme mali verejný dlh na úrovni cca 29 %, pričom dnes je to už viac ako 61 % HDP. Pre porovnanie – verejný dlh ČR dnes predstavuje cca 44 % HDP. V absolútnej hodnote náš dlh na úrovni 83 miliárd eur je štvornásobne vyšší ako v roku 2000 (10,75 miliárd eur). Celá existencia samostatnej SR je spojená s neustálym rastom dlhu.
V iných krajinách EÚ (s výnimkou Estónska, Luxemburska a Bulharska) je to síce tiež tak, ale nie permanentne. To znamená, že z dlhodobého pohľadu dokázali v niektorých rokoch hospodáriť s vyrovnaným rozpočtom, čo sa na Slovensku nikdy nestalo. V čase extrémneho rastu výdavkov na obranu aj to však bude už minulosťou. Výhovorky, ktorá vládna garnitúra zadlžila Slovensko viac, sú preto zbytočné.
Zaujímavé údaje prináša nová analýza spoločnosti Allianz s označením Global Wealth Report zachytávajúca majetok domácností. Slovensko sa tam umiestnilo spomedzi krajín EÚ spolu s Rumunskom na poslednom mieste s majetkom iba 10-tisíc eur na osobu. Medzi najchudobnejšie krajiny radí štúdia aj Bulharsko (16-tisíc eur) a Poľsko (18-tisíc eur). Priemer majetku jedného občana nových členských štátov EÚ je pritom 20-tisíc eur. V prípade Maďarska ide o čistý majetok na úrovni 24-tisíc eur. Porovnávať sa s vyspelými krajinami EÚ asi ani nemá zmysel, keď v Nemecku je to 87-tisíc eur a v Rakúsku 76-tisíc eur.
Negatívne údaje za Slovensko sú odrazom viacerých faktorov. V prvom rade sú to nízke mzdy a vysoké ceny, čím obyvateľom v peňaženkách zostáva málo na to, aby dokázali sporiť tak ako obyvatelia ostatných krajín EÚ. Na druhom mieste je to vysoký podiel vlastníctva nehnuteľností na hypotéky. Časť obyvateľstva totiž pri nízkych úrokoch ponúkaných sporiteľom v bankách radšej uprednostní betónové zlato (kúpu investičného bytu), alebo zlato skutočné v podobe tehličky či mince. Tieto údaje logicky do štatistík nevstupujú.
Sporenie a vytváranie rezerv od nepamäti vytváralo spoločenský kapitál. Ľudia popálení dvojcifernou infláciou (1991, 1993, 2022–2023) nie sú ochotní peniaze ukladať do bánk na vklady so štátnou ochranou (do 100-tisíc eur na jednotlivca s úsporami v jednej banke). Zároveň sa ešte stále boja aj investovania do podielových fondov, keďže počas kríz aj tieto investície investorov sklamali.
Ambíciou politikov bolo, aby sme sa prepracovali do jadra EÚ, v skutočnosti sme však na jej chvoste.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
