Banálny dej „okorenený“ poľahky predvídateľnými zvratmi. Nemusel by sa za ne hanbiť ani slabší scenárista telenovely. Prvých dvadsaťdeväť strán zaberá neinvenčný, klišéovitý pornopríbeh (pravdepodobne odkopírovaný z internetu) – staršia žena postupne zasväcuje pätnásťročného, až neuveriteľne ľahostajného fagana do tajov obojstranne uspokojivej súlože.
To, že postavy nepôsobia veľmi realisticky, by až tak neprekážalo: žiadny spisovateľ nie je povinný byť realistom. Avšak to, čo na nich prekáža, je ich nezaujímavosť, plytkosť. Navyše všetky postavy, bez ohľadu na vek či spoločenské postavenie, používajú rovnaký minimalistický jazyk, správajú sa rovnako nezúčastnene, ba aj premýšľajú, ak vôbec niekedy premýšľajú, rovnakým spôsobom. Nepochybujem o tom, že šlo o autorský zámer, no akosi nedokážem odhaliť, kam, do akej „výpovede“ (nebodaj morálneho poučenia) mal ten zámer vyústiť. K čomu a akej nevídanej (a, haha, hlbokej) myšlienke mala čitateľa priviesť autorom zvolená stratégia?
Charakter Szalayho hlavnej postavy (pokiaľ postavy v tomto románovom „náčrte“ oplývajú niečím takým ako charakter) silno pripomína protagonistu z Ellisovej prvotiny (1985) Less Than Zero (Menej než nula) – v Ellisovej knihe však nulovosť, prázdnota, necitlivosť, ľahostajnosť sú plne opodstatnené. Možno by mohli byť opodstatnené aj u Szalaya, ale v takom prípade nám autor chcel azda povedať, že myslenie mladých ľudí sa od 80. rokov 20. storočia nikam (ani pozitívnym ani negatívnym smerom) nepohlo, ba stalo sa to, že si pubertálny flegmatizmus osvojili aj staršie generácie? Taký Stephen King či Dean Koontz sú oveľa väčší majstri vo vykresľovaní postáv – už dávno mali mať doma aspoň tucet Bookerových cien.
Ďalším mínusom knihy je jazyk: je taký jednoduchý, jednotvárny a hlúpučký, že Szalayho knihy by mohli používať vo večernej škole základnej angličtiny. No jasné: asi som niečo chybne pochopil. Porota (a nadšená časť kritikov) totiž ocenila práve tento priamočiary minimalizmus. Ich postreh vyznieva, ako keby nikdy nikto pred Szalayom takto nepísal, ako keby neboli existovali majstri priam asketicky úsporného jazyka ako Raymond Carver, Bret Easton Ellis či Škandinávci Erlend Loe a Jonas Jonasson. Z našich končín by sme mohli spomenúť niektoré poviedky a romány Rudolfa Slobodu.
Nepriaznivo naladení kritici Szalayovi vyčítajú, že z knihy vynechal najdôležitejšie udalosti, a tak si ich čitateľ môže len domýšľať. Tak toto je nespravodlivá výhrada. Je nad slnko jasnejšie, že Szalay veľké okamihy hrdinovho života (napríklad pobyt v polepšovni) vynechal cieľavedome, dôvtipne. Ak už niečo možno na románe Mäso oceniť, tak to je práve jeho architektúra: autor upustil od opisov dramatických momentov a čitateľom ponúkol iba dôsledky toho, čo sa niekde niekedy udialo.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
