Ešte vo vlaku, pri rýchlosti 300 km za hodinu, som čítal smutnú správu o ďalšej zrážke tých našich. Kráčajúc zo stanice ma prekvapilo ticho. Južanské mestá sú považované za hlučné, mentalitou obyvateľov i životom na ulici. Bolo desať hodín večer, úzke uličky rezidenčnej časti centra mesta – rozumej hore v oknách sa svietilo a dole neboli „airbnb krabičky“ na kľúče – sa ozývali len moje kroky. Úplne iný pocit ako permanentne hučiaca Bratislava – po okraji jej centrálnej mestskej časti Staré Mesto vedie diaľnica i železnica, bez akejkoľvek hlukovej ochrany. Intenzívne zaťažené komunikácie vlastne krížom-krážom prerezávajú celé mesto a spolu s geografiou mu dávajú nelichotivý status „najhlučnejšie“ v EÚ.
V Seville majú i jeden mrakodrap, hoci vzdialený od historického centra mesta, pre ktorý takmer prišlo o status svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. U nás majú byť mrakodrapy znakom svetovosti. Alebo ešte širšie: Sevilla má bohatú a pestrú minulosť, môžeme ju merať i výškou – antické základy sú viac ako štyri metre pod súčasným povrchom. Celá krajina má množstvo drsných príbehov, od inkvizície po krutú občiansku vojnu, no mestá majú humánnejší charakter ako tie slovenské. I keď jedna z frontových línií našej terajšej studenej občianskej vojny sa vedie o ich podobu.
Už ma ani neprekvapilo, ako je tam pre návštevníka zo „štatisticky“ bohatej Bratislavy gastronomicky lacno. Nielenže sú ceny mierne, ešte ani tringelt sa tam nedáva. Plat čašníka je oproti učiteľovi na základnej škole polovičný. Kultúrna ponuka bohatá, no mesto neťaží len z dedičstva minulosti. Napríklad kvalitou výstav súčasného umenia môže konkurovať svetovým metropolám. Keď to porovnám s Bratislavou, kde ministerka kultúry najprv zrušila Kunsthalle a potom z kultúrnej mapy mesta spoľahlivo odstránila a návštevnícky vyprázdnila SNG, rozdiel nemôže byť väčší.
Je to však aj o vedení mesta. To napríklad rozhodlo, že na mieste bývalej tržnice vybuduje nielen novú, no aj niečo „väčšiu“. Výsledkom veľkej medzinárodnej architektonickej súťaže (65 účastníkov) je obrovská drevená konštrukcia „parazolov“ či hríbov a skutočne živá atrakcia mesta. Projekt bol i o ambíciách, a nielen o peniazoch. Bratislavské malomeštiacke oprašovanie a „príštipkárčenie“ posledných rokov sa nedá porovnať s odvahou, akú malo mesto pred desiatkami rokov, keď aj u nás vzniklo niekoľko ikonických stavieb európskeho významu.
Ale je to i o budúcnosti. Prakticky každé významné mesto má niečo ako „múzeum vedy“. Keď je príťažlivo urobené, vie formovať i nasmerovať záujmy mladých pre ďalšie štúdium. V Seville bolo plné: od predškolákov po maturantov. U nás nič také nemáme, na našu škodu.
Zato budeme mať múzeum národného obrodenia. Ministerka Martina Šimkovičová už začala na ňom pracovať. Ako inak, logom. Peknú zákazku bez súťaže získal Juraj Králik (neskôr, napriek absencii zodpovedajúcich skúseností, i post riaditeľa SNG). Tým sa však opulentné dizajnové a ideové prípravy neskončili. Samozrejme, všetko bez adekvátnej, skutočne odbornej diskusie. Otvorené má byť v roku budúcich parlamentných volieb.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
