Nie inak tomu bolo aj tento rok v brazílskom Beléme. Staronovým cieľom je dosiahnuť v roku 2035 každoročný tok v hodnote 1,3 bilióna dolárov ročne, nasmerovaný do chudobných krajín. Belém tak nadväzuje na závery z minulého roka prijaté v azerbajdžanskom Baku.
S týmto a ďalšími cieľmi sa spája niekoľko problémov. V prvom rade ide obvykle o nižšie sumy, než aké požadujú chudobné krajiny a ich podporovatelia spomedzi občianskej spoločnosti. Napríklad v oblasti financovania tzv. adaptačných opatrení požadovali chudobné krajiny strojnásobenie na 120 miliárd dolárov ročne do roku 2030, ale proti odporu EÚ a Japonska dostali len strojnásobenie do roku 2035. Analýza britskej stránky Carbon Brief poukázala na problematiku inflácie, známu na Slovensku aj z Dzurindovho sľubu dvojnásobných platov. Nie je pritom celkom zrejmé, z akého základu sa bude násobiť, ani to, či pôjde o verejné alebo súkromné peniaze.
Práve problém tzv. zmiešaných peňazí môže byť väčší, ako sa na prvý pohľad zdá. Základom zmiešaných peňazí je totižto tvorba nových finančných nástrojov, ktorá stála za globálnou finančnou krízou v roku 2008. Zmiešané peniaze by mali fungovať podľa hesla Svetovej banky „Od miliárd k biliónom“. Keď dostatočne veľakrát popresúvate reálne peniaze medzi políčkami aktíva a pasíva, dostanete nové aktíva. Tie môžete následne prisľúbiť aj na boj proti klimatickej kríze. Otázkou je, aká bezpečná bude taká finančná architektúra a či sa do nej podarilo dostať poučenie z nie takého dávneho krízového vývoja.
Súčasťou práve ukončenej klimatickej konferencie sa stala aj Belémska deklarácia boja proti environmentálnemu rasizmu. Nie je prekvapivé, že ju podpísalo len pár krajín z globálneho Juhu – okrem Brazílie aj Čína či Venezuela. Bezzubá deklarácia pripomína kľúčový problém akýchkoľvek finančných sľubov a aj ich prípadného plnenia, ktorým je dedičstvo kolonializmu. S ním sa dá spojiť princíp spoločných, no rozličných zodpovedností štátov za klimatickú krízu ukotvený už v Riu de Janeiro v roku 1992 na Summite Zeme a zopakovaný v Paríži v roku 2015.
Tento princíp je však neuplatniteľný, keďže výskum nám ukazuje, že storočia trvajúca industrializácia spojená s pľundrovaním chudobných krajín bohatými znamená, že až zhruba 90 % nadmerných emisií oxidu uhličitého má na svedomí bohatý globálny Sever.
Každý rok pritom miliardy až bilióny tečú od chudobných bohatým, takže papierové navýšenia klimatických peňazí, hoc aj sa pohybujúce v (sľúbených) závratných výškach, len zmierňujú opačný tok. Omnoho dôležitejšia než klimatická finančná pomoc chudobným krajinám azda napokon bude priemyselná spolupráca s Čínou. Lacné čínske technológie by mohli aspoň čiastočne nahradiť fosílne palivá, ktorých spotreba v chudobných krajinách ešte stále pomaly rastie.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
