Čiže tomu, čoho všetkého sú schopní sa nevdojak dopúšťať v centrách veľkomiest ako napríklad New York či Londýn. Cameron si chodcov, ktorí narúšajú ním stanovenú „chodníkovú etiketu“, fotografuje a boduje podľa vlastnej stupnice, od jedna do desať. Čím ohľaduplnejší chodec, tým viac bodov.
Má to ten Cameron vo svojej hlave v poriadku? Veď prečo by sa hocikto mal riadiť jeho privátnou etiketou? Nuž, preto, lebo Cameronova etiketa chodníkového správania nie je výstrelok, ale univerzálne platná požiadavka.
Camerona rozčúli napríklad žena, ktorá uprostred chôdze zrazu zastane, aby doriešila svoj telefonát, čím spôsobí, buď to, že chodec kráčajúci za ňou do nej vrazí (je to dosť pravdepodobné, veď značná časť chodcov sa ani nedíva pred seba, iba na obrazovku svojho smartfónu), alebo ju chodci budú musieť obchádzať, čím vzhľadom na ostatných chodcov vzniknú ďalšie nekomfortné situácie.
Camerona rozčúli aj to, keď chodec či chodkyňa zrazu zmenia smer, a bez toho, aby sa poobzerali, prekrížia cestu iným užívateľom chodníka. Camerona rozčuľujú aj chodci, ktorí vo dvojici, v trojici, ba aj vo štvorici kráčajú vedľa, čím obmedzujú v slobodnom pohybe iných peších. Mňa, v rezidenčných štvrtiach (tam Cameron asi ešte nerobil výskum), denne rozčuľujú psičkári s pridlhými vôdzkami, ktoré bezstarostne „prečiarkujú“ celú šírku chodníka, čo znamená zasa len obmedzovanie pohybu iných chodcov.
Dôvodom podráždenia bývajú aj pomalí chodci, ktorí sa po meste prechádzajú spôsobom, akoby si prezerali trebárs Koloseum. Tak, ako sa pokutuje rýchla jazda, mala by sa, podľa mňa, pokutovať aj pomalá chôdza. Možno to znie smiešne, ale ľudia, ktorí sa vo verejnom priestore správajú, akoby zabíjali čas na svojom pozemku, sú viac než smutnými ukážkami súčasného stavu našej bezohľadnosti. Čo my vieme: o globálnom otepľovaní, o ohľaduplnosti voči zvieratám, o ochrane prírody možno rečnia aj tí, ktorí, často nevedomky, si iných ľudí vôbec nevšímajú.
Niekedy sa mi zdá, že ľudia sa nesprávajú najbezohľadnejšie voči životnému prostrediu či zvieratám, ale voči druhému človeku. Voči svojmu blížnemu, susedovi, neznámemu chodcovi. Načo nám bude „zachránený“ a zelenší svet, keď v ňom nebude nikoho, kto by sa voči druhým správal pozorne, všímavo, trpezlivo? Prečo novodobá rodina a škola nevedú deti k tomu, aby rozlišovali medzi súkromným a verejným priestorom?
Keď som vo verejnom priestore, tak sa napríklad nebudem premávať v legínach, pyžame alebo spodnej bielizni, a keď sa mi bude chcieť zívať, budem si dávať dlaň pred ústa, veď neznámi občania nemusia poznať stav môjho chrupu či obsah mojej ústnej dutiny. Prečo by som mal svojou nevšímavosťou kohokoľvek zaťahovať do svojho súkromia?
Dudrem ako taký plesnivý moralista? Nie, priatelia. Cameron Roh, s ktorým ste sa práve oboznámili, je príslušníkom generácie Z. To znamená, že nemá ani tridsať. Keď javy, ktoré mne prekážajú už desaťročia, začínajú znepokojovať aj omnoho neskôr narodených, tak asi s kostolným riadom nebude niečo v poriadku, však?
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
