Jedným zo základných pilierov vzdelávania bola spätná väzba od učiteľov. Dnes už môžu mať školy odlišné predstavy o tom, akú – a či vôbec – spätnú väzbu dávať žiakom či študentom. Už sa ustupuje od voľakedy celkom bežného známkovania v prvých rokoch školskej dochádzky.
Problém však môžu mať aj niektoré vysoké školy. Zvlášť pri generácii „snehových vločiek“ a predmetoch, ktoré ponúkajú silne subjektívne vnímanie. Napríklad pri umeleckých odboroch, no nie výlučne. Tvrdenia „ja to tak cítim“ alebo „rešpektujte môj názor“ vedia posunúť výučbu na tenký ľad. Nepriamo k tomu prispievajú aj vysokopostavení politici, pre ktorých je plochosť Zeme témou na diskusiu. Nájsť dobrý kompromis, ako dať študentovi zrozumiteľnú, no stále prijateľnú spätnú väzbu, môže byť v meniacej sa dobe veľká výzva.
Spätná väzba vie byť veľmi silná páka i v politike. Napríklad v komunálnej dokáže malá, no hlasná skupina obyvateľov významne ovplyvňovať rozhodnutia. Stačí sa pozrieť na sociálne siete. Ak sa k nejakému zámeru ozve dvadsať ľudí a z toho osemnásť jednoznačne negatívne, ratio často ide bokom. Takýto tlak zažila každá samospráva, napríklad keď zavádzala parkovaciu politiku. Na celoštátnej úrovni je to spravidla ešte zložitejšie. Máme politikov, ktorí sa možno „vytešujú“ zo silnej kladnej spätnej väzby (napríklad počtu lajkov či súhlasných reakcií) a vôbec im neprekáža, že tisíce z nich je z očividne od falošných účtov. Ak si ich teda rovno nekúpili sami. Tešia sa z toho aj tí, ktorí svoju politickú kariéru začali ako „anonymní“ trollovia na internete.
Možno mladého poslanca, teraz tuším hlas Hlasu, poteší, že na jeho „anketovú“ otázky v slovenčine odpovedá množstvo cudzincov z celého sveta, dokonca mu to vari i na sebavedomí dodá. Alebo iný, na sociálnych sieťach mimoriadne aktívny (inak zaneprázdnený) minister sa neuspokojil s platenou reklamou, ale ešte i usilovne odstraňuje negatívne reakcie, aby ostali výlučne kladné. Tu sa dá sotva hovoriť o spätnej väzbe, skôr o šuchorení peria. Pred voličmi či konkurentmi.
Navyše algoritmy sociálnych sietí podporujú konfirmačné skreslenie, keď preferujú informácie, ktoré potvrdzujú, a nie problematizujú názory jednotlivých používateľov. Vznikajú tak rôzne sociálne bubliny – mimochodom, ich skúmaniu sa venujeme spolu s mojimi študentmi.
Osobitú akože „spätnú väzbu“ dostávajú niektorí politici pri stretnutiach so „svojimi“. U Mečiara to boli Pasienky, terajší premiér má na to skôr autobusmi z celého Slovenska pod rôznymi zámienkami pozvážané publikum. Horšie to dopadne, keď je konfrontovaný s nie starostlivo vybraným poslucháčmi. Hoci Robert Fico, najmocnejší muž v štáte, sa rád naváža do študentov, ktorí už z povahy veci stoja na opačnom konci mocenskej hierarchie (slovenčina má pre takúto charakterovú črtu výstižné označenie), stretnutie s nimi ho očividne vyviedlo z miery. Takú spätnú väzbu si on veru neželal. Niežeby bol proti nepríjemným otázkam pre politikov, veď nám to i predviedol na stretnutí s Putinom. Jeho „veľmi nepríjemná otázka“, ako ju sám označil, hneď na úvod stretnutia znela: „Ako sa máte?“
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
