Politici radi porovnávajú. Vládnuci, aby ukázali, ako sa (im) darí, opoziční naopak. Aj keby obe strany používali vecne správne argumenty, môže byť výsledný obraz skreslený. Komunisti napríklad radi zdôrazňovali, aký pokrok urobila krajina pod ich vedením. Ostatne, obyvatelia čosi videli i na vlastné oči, najmä v najzaostalejších kútoch krajiny.
Inak by to však vyzeralo, keby sa tento pokrok „relativizoval“ voči susedom. Napríklad Československu trvalo dvakrát dlhšie dostať sa na predvojnovú úroveň než ťažko poničenému západnému Nemecku. A nožnice medzi blokmi sa postupom času čoraz viac roztvárali.
Politici radi porovnávajú. Vládnuci, aby ukázali, ako sa (im) darí, opoziční naopak. Aj keby obe strany používali vecne správne argumenty, môže byť výsledný obraz skreslený.
Nedávno sa Robert Fico chválil, ako sa mu podarilo zvýšiť minimálnu mzdu v porovnaní s Dzurindovými vládami. Áno, no už napríklad nespomenul, že tá je v minulosti chudobnom Poľsku teraz 1 100 eur. A už vôbec radšej nehovorí, ako sa postupne prepadáme na chvost EÚ vo viacerých, nielen v ekonomických ukazovateľoch. A ešte horšie sa nám zrejme vedie v parametroch, ktoré sa dajú ťažšie číselne vyjadriť. Napríklad stav kultúry.
Tento rezort má pod palcom Slovenská národná strana a je paradoxom, že hoci národ robí národom primárne kultúra a všetko ostatné je zameniteľné, práve za úradovania tejto strany to má kultúra najťažšie. Rozsah terajšej devastácie sa nedá porovnať ani s najhoršími rokmi mečiarizmu. Škody sa budú naprávať dlhé roky. Je otázne, či si to Andrej Danko aspoň v duchu pripúšťa. Očividne kultúra nie je jeho parketa. No keď napríklad hovoril o prázdnej Slovenskej národnej galérii, mohol sa javiť ako smutný vizionár. V tom čase SNG mala síce naplnené všetky priestory, ale na jeho slová nakoniec došlo: teraz zíva návštevníckou prázdnotou.
Nedávno sa sledovateľom na sociálnych sieťach pochválil návštevou Budapešti. Vieme, že tam zjedol langoš. Čo iné ho zaujalo, netuším. Možností mal viac. Mohol si pozrieť nové Etnografické múzeum, jeho progresívnu „zelenú“ architektúru i to, čo je vnútri – prívlastok najmodernejšie etnografické múzeum sveta nemusí byť zďaleka prehnaný. O takom niečom sa nám môže len snívať i „vďaka“ masovému exodu našich najlepších múzejníkov a ich nahradením straníckymi nominantmi v réžii SNS.
Mohli by sa pre zmenu na našich vianočných trhoch, nad mastným chlebom s cibuľou, o tom veselo porozprávať i s ministrom životného prostredia Tomášom Tarabom. Po etnografických zbierkach by mal na výber hneď dve vedľajšie inštitúcie. Mohol by zájsť buď do úspešného Domu maďarskej hudby – za mimoriadnou a oceňovanou architektúrou stál Japonec Sosuke Fujimoto. Alebo do voľakedy slávnej budapeštianskej Kunsthalle známej ako Műcsarnok. Tu by zas videl, ako to dopadne, keď sa inštitúcie „ujmú“ politickí nominanti. Vnútri vystavovali len „bardi“ maďarského umenia, cítiť bolo aj prebytok peňazí, akurát zívala prázdnotou. Na rozdiel od vzdialenejšieho Ludwigovho múzea. To dokázalo ponúknuť hneď tri veľmi zaujímavé výstavy. Okrem iného výstavu súčasného taiwanského umenia.
To SNG pod súčasným vedením ponúkla v priestoroch Kunsthalle čínsku štátnu fotografickú propagandistickú výstavu. A ešte aj celkom utajenú. Inak povedané, keď sa dve krajiny bijú do národnej hrude, výsledky môžu byť rôzne. To je tá relativita.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
