Dlhé roky tento koncept považovali za samozrejmosť. Teraz im hlavná západná mocnosť odkázala, že to nemá perspektívu. Stratégia národnej bezpečnosti USA v podstate označila EÚ za potláčateľa demokracie a slobody prejavu. Čiže žiadne esencialistické stotožňovanie západnej Európy s ideálom slobody a demokracie, ako sme na to boli v našich končinách zvyknutí posledných tridsaťšesť rokov.
Stotožnenie akéhokoľvek režimu a ideológie so slobodou a s demokraciou nemalo opodstatnenie nikdy. Žiaden režim ani ideológia nie je totožná s ideálom slobody a demokracie, aj keď prakticky všetky súčasné režimy a ideológie tieto pojmy používajú ako nástroj svojej kultúrnej legitimizácie.
Po roku 1989 sa však takýto druh ideologického dogmatizmu stal normou nielen v bežnom politickom a mediálnom diškurze, ale prenikol aj do oficiálnej politickej vedy. Teda tam, kde by sa očakávala skôr opozícia voči akémukoľvek ideologickému esencializmu a dogmatizmu. U nás to však bývalo často skôr naopak: keď bolo treba ľuďom v období takzvanej transformácie vysvetliť nejakú ideologickú dogmu, ktorá sa priečila zdravému rozumu, zavolali k tomu politológa so „správnym“ názorom.
Isteže, esencialistický, dogmatický politický slovník existoval aj za bývalého režimu. Slobodou a demokraciou sa napokon oháňali všetky režimy, ktoré u nás vládli po roku 1918, s výnimkou toho z rokov 1938 až 1945. Ľudácky režim sa k demokracií ani formálne nehlásil, a preto na svoju legitimizáciu pojem demokracie nezneužíval, no nedá sa to povedať o pojme sloboda.
Tak ako sa stotožnil pojem slobody a demokracie s režimom – hoci, paradoxne, pojmom režim sa prednovembrový, ako aj ponovembrový establišment nerád označoval či ho používal – v deväťdesiatych rokoch došlo aj k stotožneniu pojmu slobody a demokracie so Západom. Často práve politici z východnej Európy prijali západnú identitu ako ideologickú barličku. Bolo to uvažovanie na spôsob: keď sa prihlásim ku kapitalizmu a k euroatlantickej integrácii, automaticky bude zo mňa demokrat. Práve takouto cestou sa však hocaký režim a geopolitický blok objektívne od demokracie vzďaľuje.
Napokon to dospelo do štádia, keď niektoré „neoliberalistické“ režimy strednej a východnej Európy neraz v oblasti ideologickej represie bohato vynahradili to, čo im k vyrovnaniu sa s reálnym socializmom inde chýbalo. Prijalo sa ideologické nazeranie, ktorého rozsah a charakter v niektorých ohľadoch zatieňuje aj to z bývalého režimu. Hoci koncepcia totalitarizmu z čias studenej vojny sa v západných akademických kruhoch už dávno nepovažuje za vedeckú, u nás sa jej významné atribúty v podstate uzákonili. Nezabúdajme, že od ideologickej represie je len krok k tej fyzickej. Ignorovanie tohto vývoja problém iba zhoršuje.
Teraz však prišla studená sprcha priamo z Washingtonu. Možno, že už bolo načase.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
