Filmár švédskej Dogmy 95 Thomas Vinterberg prináša seriálom Rodiny ako tá naša príbeh klimatických utečencov. Hlavnými postavami však nie sú chudobní Afričania, ale najmä dánska stredná trieda.
Kvôli rastúcej hladine morí sa dánska vláda rozhodne nariadiť evakuáciu všetkých obyvateľov z Dánska a keďže niečo podobné už predtým urobila holandská vláda, Dáni v Európe nie sú vítaní. Prvá časť seriálu sa teda venuje snahám získať povolenie na pobyt z pohodlia vlastného domova. Práve relatívna bezpečnosť a komfort umožňujú hlavným postavám konať podľa princípov súčasného života v strednej triede. Namiesto imperatívu prežitia sa postavy rozhodujú podľa emócií napojených na vznešené hodnoty ako láska či pomoc blížnym.
Prvým „rozmaznaným“ rozhodnutím je hrdé odmietnutie vyhorenej exmanželky ísť do bezpečnejšieho Paríža, pretože nechce byť závislá od svojho bývalého manžela. Namiesto toho si volí Bukurešť s povesťou, akú jej prisudzujú xenofóbne západoeurópske diskurzy. Podobne sa následne správa jej dcéra, ktorá viackrát zmení rozhodnutie, aby napokon urobila „správnu“ vec a rozhodne sa ísť za osamelou matkou. Chyby v jej rozhodnutiach ju napokon privedú na loď pašujúcu Dánov do Poľska a vo veľmi zmiernenej podobe približujú kruté osudy mnohých migrantov.
Ďalším „rozmaznaným“ rozhodnutím je otcova návšteva parížskej polície, aby dcéru vyhlásil za nezvestnú napriek tomu, že v danom momente ešte nemá pracovné povolenie ako architekt. Tým sa de facto udá a zničí svoj „utečenecký sen“ o novom dobrom živote, o ktorom môže väčšina migrantov iba snívať.
Azda je neprimerané nazývať rozhodnutia vyvierajúce z lásky k blížnym ako rozmaznané, ale vzpieranie sa krutej racionalite okolností má výrazne negatívne dosahy. Predpokladané dôsledky sú pritom všetkým postavám vopred jasné.
Seriál ponúka aj egoistickú postavu dedka, ktorý má možnosť ísť do Švajčiarska, ale nemôže alebo nechce vziať s dcérou aj jej manžela. Keď ona odmietne, odchádza bez nej.
Obávam sa, že skutoční migranti, ktorí prešli hrôzami peších ciest, preplnených člnov, krádeží či znásilnení, by sa pri sledovaní seriálu možno pousmiali nad predstavami, aké majú stredné triedy o živote a najmä možnostiach utečencov. Užitočnosť seriálu azda potom spočíva v tom, že nám ukazuje, akí rozmaznaní sme a upozorňuje nás na našu nepripravenosť na hrozby v blízkej budúcnosti.
Určitým problémom je, že okrem rastúcej hladiny sa seriál plne odohráva v prítomnosti a napríklad poľské a rumunské vlaky vyzerajú podobne ako staršie slovenské vozne. Rozhodnutie dánskej vlády by sa realisticky dalo očakávať najskôr o 30 rokov a dovtedy sa môžu prejaviť mnohé iné dosahy klimatických zmien, ktoré seriál úplne ignoruje.
Prístupov, ako v kultúre sprítomňovať klimatickú krízu je mnoho, a ak aj tento nie je najlepší, je prinajmenej užitočný.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
