Prekvapuje ma nenávisť fŕkajúca z úst generácie, ktorá sa už narodila a ako-tak dospela v dvadsiatom prvom storočí. No priam ma šokuje, ak päťdesiat- či šesťdesiatročný chlapík vyhlási, že on veru Pravdu (ani v roku 2025!) nebude čítať, lebo Pravda je komunistický denník a jeho rodičia mali s komunistami len zlé skúsenosti.
Takýto človek – a, bohužiaľ, nie je sám – si nedá ani štipku námahy, aby preskúmal, akými premenami prešiel denník Pravda od roku 1989 a aké kotrmelce absolvovala československá a neskôr aj slovenská spoločnosť. Niektorí zo súčasných antikomunistov, ktorí sa ocitajú na prahu staroby, slepo veria iným denníkom, pričom zabúdajú na to, že žurnalistom nikdy neslobodno veriť úplne.
Zarmucuje ma, že päťdesiatnikom a šesťdesiatnikom, čiže mojim rovesníkom, úplne chýba rozvaha. Schopnosť slová a veci a javy vážiť, zvažovať, porovnávať, skrátka usilovať sa o vyvážený či rovnovážny pohľad.
Svet sa od roku 1989 veľakrát otočil okolo svojej osi. Nič nie je také, aké bývalo, čo je úkaz celkom prirodzený. Útočiť na denník Pravda tak, akoby sme boli v sedemdesiatych rokoch, či obávať sa komunistov, ktorých už pomaly nikde niet, prípadne zostala z nich len spochabená hŕstka, je čosi ako odkryť pred druhými vlastnú senilitu: môj mozog síce už nefunguje, ako by mal, no budem brechať tak, ako som sa to naučil krátko po „revolúcii“, v raných deväťdesiatych. Lebo to boli romantické časy. Lebo udržovať sa v určitom emocionálnom rozpoložení je ako zastaviť, zakonzervovať určité obdobie – obdobie, ktoré sme vtedy, vďaka hormónom mladosti, prežívali ako dych vyrážajúce dobrodružstvo.
Našťastie, v sprche skutočnosti nikdy netečie vlažná voda. Iba ľadová. Čiže hlavy šedivé a pomotané by si zaslúžili poriadnu sprchu, aby sa prebudili a na vlastné oči sa presvedčili o tom, že svet sa natoľko obrátil, že liberálne a pravicové médiá takmer doslovne prevzali rétoriku niekdajších komunistických propagandistických trúb, zatiaľ čo politici označovaní za ľavicových sa správajú ako všetkými masťami (po)mazaní makléri a investori. Ani nehovoriac o tom, že veľké ľavicové myšlienky a hnutia pohoreli v dejinách (a v rôznych kultúrnych kontextoch i politických režimoch) tak, že z ich popola už žiadny Fénix nevzlietne.
Čiže do akých mŕtvol by chceli čertviečím frustrovaní antikomunisti a ich mladší prívrženci kopať? Do neviditeľných, lebo neexistujúcich? Ó, áno, neviditeľný nepriateľ je zo všetkých nepriateľov najvhodnejší. Nikto ho nikdy nevidel, preto hocikedy a hocikde ho možno použiť ako strašiaka.
Obávam sa, že za strachom z komunizmu sa skôr skrýva rusofóbia. Stotožňovať však komunistickú ideológiu s Ruskom je veľká hlúposť. Nielen preto, že súčasné Rusko s komunizmom už nemá nič spoločné a správa sa skôr ako typický imperialistický štát na Západe, ale aj preto, lebo komunistickú myšlienku nevynašli v Rusku, ale práve na Západe. Na jej utváraní sa podieľali kresťanskí svätci, francúzski utopisti, nemeckí filozofi. Jedinci autenticky liberálneho myslenia.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
