Spomínam si na demonštrácie z novembra 1989. Na jednej, okrem všeobecných euforických volaní po demokracii a slobode, zaznelo i jedno vtedy disharmonicky pôsobiace „nacionalistické“ vystúpenie. Ono sa to vždy začína nenápadne. Neskôr veci nabrali rýchly spád.
O dva a pol roka bolo jasné, že Československu odzvonilo. Vo voľbách vyhrali Václav Klaus a Vladimír Mečiar. Ten na Slovensku vďaka rozdrobenej opozícii a množstvu prepadnutých hlasov získal silnú väčšinu. A hoci vznik samostatného Slovenska nemal vo volebnom programe, nakoniec i bez referenda nastal.
Rýchlo sa v mladej neskúsenej demokracii dostavila únava z „večných“ diskusií o jeho podobe. Chýbala obojstranná vôľa udržať spoločný štát. Prišli roky mečiarizmu: politika na všetky strany, rozumej vo výsledku medzinárodná izolácia, privatizačné zlodejčiny a štát na pokraji bankrotu.
Vyzerá to tak, že podobný scenár môžeme zažiť opäť. Dá sa vytušiť plán A nášho odchodu z EÚ. Doma permanentne útočiť na Brusel (Fico, koalícia) a tam zas hrať úlohu cieleného „potížistu“ či (pro)ruského agenta na všetkých úrovniach – od európskeho parlamentu po našu exekutívu. A to stojí únia pred veľkými, priam existenčnými výzvami. Nielen tými, ktoré neskôr načrtol práve Draghi. Presadiť ich nebude ľahké a s politikmi typu Roberta Fica to bude takmer nemožné. EÚ má aj bez toho dosť vonkajších neprajníkov – na východe i za oceánom.
A tak sa možno opäť ocitneme nielen na okraji, tam sme už vlastne teraz, ale rovno na druhej strane hranice „funkčnej“ EÚ. Nejaká „zásadná“ (rozumej účelovo zjednocujúca) kultúrna téma sa doma nájde – to je už overené. Ani sa nenazdáme a nebude cesty späť. Chod udalostí „vyvedenia zo zväzku“ pôjde samospádom.
Čo potom? Isto, tak ako pri predchádzajúcom „osamostatnení“ Slovenska budú aj víťazi. Ak nimi vtedy boli ľudia spomedzi privatizérov cez trafikantov až po mafiánov, teraz to nemusí byť veľmi iné. Smer je jasný už teraz: nová „trestná“ legislatíva, rušenie inštitúcií zameraných proti kriminalite, korupcii zvlášť, i záchrana pred väzením. Popritom Ficova úvaha o zrušení Úradu pre verejné obstarávanie je už len čerešnička na torte následnej rabovačky. Ak ešte bude z čoho.
Po prvý raz už aj ja uvažujem o pláne B. Viem si predstaviť, čo tu potom nastane. A isto nie som sám. Elektorát Smeru je pokračovateľom HZDS a ich perspektívny koaličný spojenec má odpor k Bruselu ako hlavnú agendu. Mimochodom, terajší britský premiér otvorene hovorí, aké boli od začiatku falošné predbrexitovské sľuby, a, naopak, predpovede zlých následkov sa spoľahlivo prekonali. A to je ich krajina v úplne inej politickej a ekonomickej pozícii ako naša. Po rozpade ČSFR nás zachránil vstup do EÚ.
Kto vidí spásu v Rusku, kto uveril jeho našským propagandistom, kto si myslí, že ruský trh a investície hravo nahradia tie západné, ten sa podľa mňa kruto sklame. Exodus mladých už beží dávno. I keď ďalšia vlna emigrácie, asi omnoho väčšia než pred 33 rokmi, prinesie niekomu i benefity. Ceny nehnuteľností klesnú (treba včas predať!), uvoľnia sa pracovné pozície atď. No tieto benefity nebudú mať o nič kratšie trvanie ako za mečiarizmu. Tento rok môže rozhodnúť. Za seba si prajem, aby nedošlo ani na plán A, a tak ani na môj plán B.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
