Ohlas publika je vlažný.
Potom sa opýta, či by nezmenili názor, keby vedeli, že o desať rokov príde ich dieťa zo školy s plačom, že má horšie známky, menej kamarátov, má nadváhu či škúli, pretože oni nezainvestovali ako rodičia spolužiakov. Čo urobíme, keď sa dokonalí ľudia stanú technicky možní a ľudia okolo nás to budú čoraz viac využívať?
V menej vyhrotenej forme sa to deje už dnes. Kultúra sebaoptimalizácie a perfekcionizmu je dnes sociálnou mantrou. Hovorí sa tomu aj kultúrny kapitalizmus, prenikanie permanentnej konkurenčnosti do každej sféry života. Neustály tlak na ideálnu „performance“, neustále sebazdokonaľovanie, keď aj naše verejné identity musia byť dokonalými verziami nás samých.
Vysoké nároky na seba a snaha o kvalitný výkon, samozrejme, nie sú problém, ale, naopak, hybná sila pokroku. Problém je, keď nároky a ciele, aj pod tlakom neustáleho porovnávania s idealizovanými obrazmi iných v priestore „instagramovej“ dokonalosti, nasadíme príliš vysoko. Topkariéry, toptelá, topvzťahy, topdovolenky, topdomácnosti, nadané deti. Všetko väčšie, krajšie, rýchlejšie, lepšie.
Pri tomto tempe rastie počet sklamaní exponenciálne. Ak s rastom nárokov, očakávaní a ambícií neladí schopnosť ľudí a mechanizmy spoločnosti pre spracovanie sklamaní z ich nenaplnenia, nastáva problém. Neustále sebaspochybňovanie, frustrácia, strata psychologickej istoty a stability. Pociťovaný tlak na úspech najmä u mladých rastie už desaťročia.
O probléme individualizácie nenaplnených očakávaní píše v bestselleri Strata – základný problém moderny nemecký sociológ Andreas Reckwitz. V dôsledku úpadku viery v kolektívny pokrok sa od 70. rokov 20. storočia presadzuje kultúra sebaoptimalizácie a individuálneho úspechu.
Individualizovaná a privatizovaná je však rovnako druhá strana úspechu – zlyhanie, strata, neúspech, ktoré sú definované výlučne ako osobné, individuálne zlyhanie, nie dôsledok štruktúry či mocenskej architektúry spoločnosti. Strácajú sa formy spoločného zvládania neúspechu a zlyhania. V kultúre dokonalého sebanaplnenia a sebazdokonaľovania vzniká radikálna expanzia očakávaní, ktorá zákonite plodí sklamania a hľadanie vinníka.
Nepodriadiť sa fetišu úspechu a sebaoptimalizácie vo svete, kde súťaž o diel z koláča vyžaduje čoraz ostrejšie lakte a v ktorom budeme čím ďalej, tým viac o tento diel súťažiť so strojmi, nie je ľahké. Budovanie mechanizmov spracovania nenaplnených očakávaní, strát a obáv je podľa Reckwitza základom udržania slobodnej a demokratickej spoločnosti.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
