Naopak, u nás sa napríklad kilometrové ceny osobnej vlakovej dopravy, s výnimkou niektorých príplatkov, nezvyšovali už 14 rokov. Ak k tomu pripočítame ako európsku raritu vlaky zadarmo pre študentov a seniorov, vybrané cestovné predstavuje menej ako 20 % celkových nákladov. Chýbajúce zdroje potom štát musí doplácať prostredníctvom zmlúv o verejnom záujme.
Slovensko v januári 2026 určite nebude oslavovať 35. výročie liberalizácie cien 1. januára 1991. Predchádzala jej masívna niekoľkostupňová devalvácia Kčs. To sa premietlo do viac ako 60 % (cválajúcej) inflácie a do výrazného znehodnotenia úspor obyvateľstva a zníženia životnej úrovne. Postupný prechod na konvertibilitu koruny pocítili značne v peňaženkách občania republiky. Druhú najväčšiu infláciu na úrovni 25 % ročne sme potom mali po vzniku samostatnej SR v roku 1993.
Najväčšie cenové šoky zažili však obyvatelia Československa práve v januári 1991. Ceny mnohých potravinárskych a priemyselných tovarov sa po uvoľnení cien zvýšili v niektorých prípadoch zo dňa na deň aj na viac ako trojnásobok pôvodných. Obdobie socializmu bolo spojené s pevnými cenami všetkých tovarov v oboch republikách ČSSR, za reguláciu zodpovedal Federálny cenový úrad v Prahe. Ceny základných potravín (múka, cukor, mlieko, pečivo, chlieb), ako aj ceny elektrickej energie, plynu a dodávok vody sa nemenili desiatky rokov. Pevné ceny boli však iba u nás a v NDR.
Uvoľnenie regulácie cien v januári 1991 prinieslo všetkým firmám, ktoré boli len štátne a družstevné, povinnosť preceniť zásoby surovín a materiálov, ako aj hotových výrobkov podľa cenovej vyhlášky. Mnohé veľkoobchodné sklady a maloobchodné predajne pritom zívali prázdnotou, lebo s rastom cien po prechode na trhovú ekonomiku sa počítalo. Ľudia v snahe zachrániť kúpnu silu úspor v očakávaní znehodnotenia Kčs vo veľkom rozsahu vyberali peniaze zo Slovenskej sporiteľne a menili koruny za západné meny za nevýhodný kurz – 25 Kčs za západonemeckú marku, čo zodpovedá cca 49 Kčs za dnešné euro.
Slovensko sa preto v roku 1990 stalo turistickým nákupným eldorádom pre obyvateľov bývalej Juhoslávie. Československo sa vtedy dokonca snažilo brzdiť vykupovanie tovarov dlhodobej spotreby zákazom predaja mnohých priemyselných tovarov pre cudzincov.
Pokles životnej úrovne bol dlhodobý. Životnú úroveň meranú kúpnou silou obyvateľstva sa podarilo vyrovnať až v roku 2008. Drahota v obchodoch sa počnúc rokom 1991 prejavila v bankrote mnohých firiem neschopných adaptovať sa na pokles domáceho dopytu a presmerovať export z insolventných krajín s nekonvertibilnou menou na západné trhy. Logickým sprievodným znakom bola vysoká nezamestnanosť. Treba len dúfať, že v januári 2026 nezažijú domácnosti pri zoškrtávaní dotovaných cien energií rovnaké šoky ako v roku 1991.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
