Ak ho nemáte, nedá sa s vami do reči banka, zubárska ambulancia, zdravotná poisťovňa, vakcinačné stredisko, polícia, skrátka nikto. Nie je viac možné, aby ste sa pretĺkli s obyčajným tlačidlovým mobilom. Často sa mi sníva, že potrebujem pomoc od svojho smartfónu, no nijako ho neviem spojazdniť. Aj v reálnom živote zabúdam, ako ho mám zdvihnúť, keď mi niekto zavolá. Spravidla sa mi to nikdy nepodarí na prvý raz.
A sypú, a sypú sa na nás ponuky, inovácie, zlepšenia. Nijaká firemná mašinéria neberie ohľady na starnúcich a starých občanov, ktorých schopnosti učiť sa novým veciam čoraz väčšmi upadajú. Pritom v blahobytných krajinách väčšinu obyvateľstva už začínajú tvoriť seniori. A práve na túto hrozivú väčšinu technokrati nemyslia. Potom sa stane, že starší občan, v prípade vážnej zdravotnej hrozby, si nedokáže zavolať ani záchranku. Alebo sa stane niečo iné, napríklad vypadne sieť. Toto sa prihodilo v Austrálii koncom minulého roka niekoľkokrát. Vyžiadalo si to ľudské životy, veď nikto si nevedel zavolať záchranku.
Telekomunikačné firmy na nás sypú čoraz viac aplikácií. Starší občan si ju nevie nainštalovať, prípadne nemá na ňu financie. V prípade, že na ne financie má a aj si danú apku dajako nainštaluje, poľahky sa môže stať, že zabudne, ako vyzerá ikonka dotyčnej aplikácie a nebude ju schopný v prípade potreby či ohrozenia rýchlo nájsť.
Netuším, kam toto všetko speje. Občas mi napadne, že ak sa tento chaos s aplikáciami a inováciami, nehovoriac o terorizme neprestajne vyskakujúcich, nezmyselných reklám, bude stupňovať, ja už v takom svete nebudem schopný existovať, respektíve nebudem vedieť v pokoji a tichu žiť, lebo nebude štvorcového centimetra nikde, kde by si človek mohol užiť čo len minútku bez huriavku.
Nedávno som nijako nemohol nájsť v mojom smartfóne určitú aplikáciu, pričom viem, že ju obsahuje každý smartfón. Napísal som teda svoju požiadavku do okienka internetového vyhľadávača. Odpoveď zahŕňala rôzne ponuky, reklamy, čo ja viem čo ešte. A pritom ja som chcel vedieť len to, ako nájsť potrebnú aplikáciu v telefóne.
„Debata“ s umelou inteligenciou sa v sprievode hrubých nadávok, ktoré som usilovne vpisoval do vyhľadávača, natoľko vystupňovala, že som sa napokon spýtal, ako mám spáchať samovraždu. Umelá inteligencia na moje nadávky reagovala tak, že mi oznámila, že som asi frustrovaný a mal by som vyhľadať blízku osobu, s ktorou by som sa mohol porozprávať. Bokom poznamenávam, že boli dve hodiny po polnoci.
Keď sa v okienku objavilo slovo „samovražda“, dotyčná inteligencia mi ponúkla niekoľko telefónnych čísel linky dôvery. Navrhla aj návštevu nemocnice. Ja som znovu spustil spŕšku nadávok. Dotyčná „inteligencia“ sa ohradila, že ona nie je živá osoba, iba jazykový model.
Nespadol som z hrušky, uvedomujem si, s čím komunikujem. Potom mi napadlo, že čoraz viac ľudí vrátane psychológov, ktorí majú zúfalcom pomáhať, sa správa ako jazykový model: obráťte sa na niekoho iného, ja nie som kompetentný vám pomôcť, som len jazykový model.
