Ospieval ho Oravčan Pavol Országh Hviezdoslav, Lipták Janko Kráľ, Krupinčan Andrej Sládkovič a mnohí iní. Rodák z Jasenovej Martin Kukučín si naň spomínal v listoch z najjužnejšieho mesta sveta, z čilského Punta Arenas. Najkrajší opis medzi literatúrou faktu pochádza z pera Zdenka Hochmuta, ktorý v úvode sprievodcu Chočských vrchov pred siedmimi desaťročiami neďakoval, ako to dnes býva zvykom, sponzorom, ale „všetkým tým milým dievčencom, chlapcom, chlapom, ujom, bačom, valachom z liptovských a oravských podhorských dedín, osád, samôt a salašov, ktorí mi poskytli stovky maličkých, ale nedoceniteľných informácií“.
Choč je originálny nielen vďaka literátom, ale aj vďaka svojmu výzoru. Vyrástol v krasovom pohorí a vysoko prevyšuje okolité hrebene, Vidno ho zblízka i zďaleka zo všetkých štyroch svetových strán. Turisti snívajú, že zažijú ideálny výhľadový deň počas zimnej inverzie a uvidia z jeho temena naraz všetky štyri štáty Visegrádskej štvorky.
Vrchol mení v priebehu roka farby, ale nemali by sme ho hanlivo označovať za chameleóna. Okrem zimy vysiela do diaľav väčšinou modravozelenú farbu. Inak vyzerajú zblízka jeho detaily. Na jar, keď sa zbaví bielej snehovej čiapky, vykúka z neho hnedastá tráva, ktorá rýchlo začína zelenieť. Na skalných stenách kvitnú fialové poniklece a na poľanách fialky. Temeno pokrýva tmavozelená kosodrevina. Na strminách počas slnečného dňa zažiaria bielosivé vápencové bralá. Farbami hýri najviac na jeseň. Tradičnú zeleň spestrujú oranžové, hrdzavé a dokonca niekedy zlatisté odtiene a s prvým snehom sa vracia bieloba.
Inakšie ho vníma peší turista z hrebeňov susedných pohorí, inakšie cestujúci po koľajniciach Oravky, v rýchliku smerujúcom do Liptovského Mikuláša alebo cyklista na hrádzi priehrady Liptovská Mara. Šofér, ktorý sedí v nízkom aute na autostráde alebo bočnej ceste, ho ani za pekného počasia nevidí. Vrchol na oravskú stranu klesá miernejšie. Jeho liptovské stráne sú strmejšie a neraz sa končia v tiesňave. Temeno z juhu pripomína ležiaceho obra na konci ktorého hlavy sa vytŕča čosi ako nosorožcov roh, nazývaný Malý Choč. Oravci túto vápencovú pyramídu v tvare klina nevidia.
Pri otázke, ktorý pohľad na legendárny vrch je ten správny, sa mnohí usmejú. Veď jeho hodnota je daná nielen tým, ako vyzerá na prvý pohľad, ale i tým, ako prispieva k pestrosti a mnohorakosti. A to sú kategórie, ku ktorým sa už štyri desaťročia hlásime, ale ktoré vo verejnom priestore miznú rýchlejšie ako aprílový sneh na Choči. Tento negatívny trend postihuje aj iné európske štáty, bez ohľadu na to, či majú kratšie alebo dlhšie demokratické tradície ako my.
Nalejme si čistého vína. Mnohé dnešné problémy zažívame aj preto, že sa na náš kontinent nenápadne vracia monopolizácia „toho správneho“ názoru, hoci jeho verejní šíritelia sa bijú do pŕs, že to tak nie je. Tam, kde dehonestovanie iných myšlienkových smerov a z inej pozície uvažujúcich občanov nahradilo normálnu diskusiu, zmizla aj reálna demokracia.
