Fašizmus pred bránami

Tak ako po 11. septembri 2001 v Spojených štátoch aj po 22. júli 2011 v Nórsku sa verejná diskusia uberá vonkoncom zlým a nebezpečným smerom. V televíznych debatách dominujú odborníci na terorizmus, ale ak roky plánovaný chladnokrvný atentát na budúcu elitu nórskej sociálnej demokracie niečo dokázal, tak je to práve fakt, že tento problém nie je primárne bezpečnostný.

01.08.2011 09:36
debata (9)

Hlavný problém spočíva v znepokojujúcom náraste extrémistických hnutí či názorov a ich prenikanie medzi hlavné politické prúdy. V spoločnosti začínajú vážne oslabovať humanistické hodnoty, na ktorých je postavená civilizácia ako taká.

Tradície tolerancie sú silnejšie v Ázii ako v Európe

Odhliadnime teraz od toho, že debata, ktorá hľadá hoci len nepriamu vinu za masaker v Osle u moslimských prisťahovalcov, je rovnako zvrátená ako debata o podiele židov na zapálení nacistického Reichstagu. Na celom tomto rozpútanom xenofóbnom šialenstve ma zaujala iná vec. Odkiaľ sme zobrali to bohorovné presvedčenie, že európska spoločnosť bola príliš tolerantná?

Keď v priebehu tohto roka jeden po druhom vyhlasovali najvyšší politickí predstavitelia Nemecka, Veľkej Británie a Francúzska, že multikulturalizmus zlyhal, prvé, čo mi napadlo, bola otázka, ako sa prejavoval. To, že európska spoločnosť je multikultúrna, bol vždy mýtus a ilúzia. Ak chcete vidieť multikultúrnu spoločnosť, choďte napríklad do Singapuru, kde majú moslimovia vlastné rodinné právo a dedičské právo. Nič podobné na starom kontinente nenájdete.

Pojem tolerancie sa zrodil v osvieteneckom prostredí parížskych salónov 18. storočia a na tejto úrovni aj zostal. Medzitým sme stihli vyhubiť takmer všetkých Indiánov a židov, vyviezť milióny domorodých Afričanov do zámorského otroctva, spútať mnohé kultúry do koloniálneho panstva, rozdúchať dve svetové vojny a tie najšialenejšie ideológie.

Tradície náboženskej a etnickej tolerancie sú oveľa silnejšie v Ázii ako v Európe. Od indického panovníka Ašóku cez thajského kráľa Ramkhamhaenga až po mogulského cisára Akbara sa tiahnu dejiny všeobecnej znášanlivosti, ktorá bola v tomto prostredí z rôznych dôvodov prirodzenejšia. V Európe sme boli v určitom období k príslušníkom iných kultúr skôr ľahostajní, ale rozhodne sme tu nevytvárali multikultúrne prostredie v zmysle „prijímania a obdivovania bohatej rozmanitosti kultúr nášho sveta, foriem vyjadrovania a spôsobov ľudskosti“, ako sa píše v Deklarácii UNESCO o tolerancii.

Nezlyhal multikulturalizmus, ale my

Keď britský premiér David Cameron na bezpečnostnej konferencii v Mníchove vo februári tohto roku zožal potlesk za slová, že potrebujeme oveľa menej tolerancie ako dosiaľ a ohlasoval koniec multikulturalizmu, človeku s historickou pamäťou to nemohlo nepripomenúť to najhoršie z európskych dejín. Nenašiel sa nikto, kto by mu oponoval, že ak sa vzdáme tolerancie, vzdáme sa významnej cnosti, ktorá berie ľudské bytosti vážne a prechováva k nim úctu.

Podobné výroky o konci multikulturalizmu z úst francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho vyzneli ešte tragikomickejšie: akoby Francúzi s tradíciou kultúrnej asimilácie niekedy praktizovali alebo aspoň hlásali multikulturalizmus! Jediné, čo sa v Európe skončilo, nie je multikulturalizmus, ale pocit viny za naše historické zločiny. Obnovené sebavedomie, ktoré nás vracia k takým tradíciám, z ktorých vanie hrôza. Nie je to sloboda a demokracia, ale odpor k ľudskej rovnoprávnosti, čo motivuje takýchto politikov.

Nie Hitler, ale Komenský

Civilizáciu neohrozuje terorizmus. S bezpečnostnými rizikami môže civilizácia prežiť. Nemôže však prežiť, ak zdevastuje humanistické hodnoty, na ktorých je postavená svetová kultúra. Lebo piliere západnej civilizácie, ktorú sa chystajú ochraňovať ultrakonzervatívni extrémisti v rytierskej zbroji, nestoja na zvrátených predstavách Mussoliniho, Hitlera a Tisa, ale Komenského, Kanta a Voltaira, na myšlienkach všeľudského bratstva, priateľstva národov, tolerancie a mieru.

Na ne nadväzovala Európa so svojimi tradíciami, nie na rasovú čistotu, nenávisť a neznášanlivosť. Dokonca aj tí templárski rytieri, na ktorých sa odvoláva masový vrah Breivik, chceli zjednotiť kresťanstvo, islam a židovstvo do jedného náboženstva a na nádvorí starého opusteného hradu v roku 1118 prisahal Hughes de Payns a jeho osem druhov lásku k ľudstvu. Kto tu zrádza duchovné tradície Európy? Kto ničí európsku kultúru?

Paralela s tridsiatymi rokmi

Nech nás nemýli, že títo ľudia sa často dištancujú od temnej nacistickej minulosti. Podstatná nie je konkrétna výhrada, ktorú k spoločnosti majú, ale model ich myslenia. Ak medzi rešpektovanými politikmi, ktorí formálne odsudzujú oba totalitárne režimy, nájdete ľudí, ktorí ospravedlňujú mučenie, ktorí bagatelizujú Pinochetov režim, ktorí nazývajú sociálne vylúčených parazitmi, potom musíte pochopiť, že najväčšou hrozbou nie sú neonacistické skupinky, ktoré majú bezpečnostné zložky štátu pod kontrolou, ale ctihodní predstavitelia hlavných prúdov, ktorí oprašujú slovník a mentalitu fašizmu.

Na to upozorňoval už roku 1964 básnik Laco Novomeský, keď v scenzurovanom prejave na Táľoch upozornil, že fašizmus môže prísť celkom nečakane aj zo strany, ktorá ho pôvodne odmietala a kritizovala. Vďaka tomuto zmätku sme opäť schopní tlieskať silám útlaku, ktoré pochodujú pod zástavou slobody a spravodlivosti. Už len úspešná fúzia korporatívnej ekonomiky a vojenskej byrokracie sa môže stať naplnením dávneho fašistického sna o globálnej dominancii.

Vytvárajú sa tu všetky predpoklady na novú, dômyselnejšiu tyraniu, s ktorou nemáme žiadne skúsenosti. Dokonca aj s reálnym predpokladom, že získa väčšinovú podporu. Nie je to ťažké práve dnes, keď sa prehlbuje kríza a zvyšuje sa frustrácia obyvateľstva hľadajúceho konkrétneho vinníka za zhoršujúci sa život. V tom sa situácia nápadne podobá na tridsiate roky minulého storočia – ibaže židov nahradili moslimovia či Rómovia. Rastie vplyv populistických vodcov, od ktorých ľudia požadujú rázne riešenia, najradšej konečné. Je však dôležité pochopiť, že títo ľudia sa nikdy neuspokoja, lebo koexistencia rôznych národov a náboženstiev nie je jednorazová „otázka“, ktorú treba vyriešiť, to je štýl života, ktorý treba v globálnom svete akceptovať.

Nedajme sa preto zlákať zástupnými problémami živenými nenávisťou. Náš problém nie je moslimský sused a čínsky obchodník, ale štruktúra bohatstva a moci v súčasnom svete, ktorá je základnou príčinou akéhokoľvek násilia. Naše nezodpovedané otázky nevyriešime deportáciou imigrantov, ale jedine poznaním, zavedením dôslednej multikultúrnej výchovy už od druhého stupňa základných škôl. Nedajme extrémizmu priestor, lebo z nás urobí spoluvinníkov vlastnej skazy.

© Autorské práva vyhradené

9 debata chyba