Spoločnosť má zlé svedomie, pretože dlhodobo neposkytuje tomuto rezortu primerané prostriedky. Liečba svedomia sa pritom uskutočňuje výlučne takzvaným ponástupovým frmolom. To znamená, že nastúpi nový minister školstva a so starými úradníkmi začne raziť akoby nový program. Niekedy zaobalený do pokroku, inokedy do temných hrozieb, no zásadne v príkrom rozpore so zdravým rozumom.
Realizácia takto predurčenej katastrofy sa zvyčajne nazve reforma. V prvej fáze ide o východisko. Je vždy to isté: žiaci sú sprostí, učitelia sú sprostí a najsprostejší sú docenti a profesori. Je sčasti zdedené zo socializmu, kde sa nesmelo príliš kritizovať. Preto sa v celospoločenskej rozkoši z kritiky museli topiť učitelia.
Určite by nik nespočítal filmy, v ktorých neuveriteľne hlúpy docent dusí geniálneho študenta. V tejto fáze sa každý minister rozčúli. Napríklad, keď zistí, že niektorí učitelia učia na viacerých školách. Pritom netancujú v Smotánke, nepôsobia v politike, len o niečo viac učia. Nuž veď to: zabiť ich je málo!
Druhou fázou je akreditácia, ak sa to nenazve inak. To znamená, že každá škola vyrobí asi tak za nákladné auto papierov, do ktorých sa nikdy nikto nepozrie. Väčšinou sa rok čosi počíta s koeficientom 1,32, ktorý bol predtým 1,23. Popri tom sa zistí, že profesorom nemusí byť profesor, prípadne, že doktorand je lepší ako profesor. Lebo deti politikov sú teraz asi tak vo veku doktorandov.
Školstvo sa tiež vraj môže zlepšiť, ak bude platené. Peniaze však vôbec nesmerujú do škôl, ako si verejnosť myslí, ale najskôr „firmám“, čo budú vyrábať štipendiá, hypotéky či iné zhovädilé ekonomické polotovary, zamerané na rýchle „okmásanie“ študentov a ich rodičov.
Tretia fáza sa začína bolestným pocitom vytriezvenia spolu s koncom volebného obdobia. Voľne prerastá do príchodu nového ministra a do prvej fázy, kde sa opäť neodvratne zistí, že žiaci sú sprostí, učitelia sú sprostí atď.