Napriek moralizovaniu politikov a médií väčšina ľudí nečíta volebné programy a aj z menšiny tých, čo ich čítajú, ich iba menšina naozaj študuje. Vôbec to však nemusí byť preto, lebo sú hlúpi či ignorantskí. Teória pozná takzvanú racionálnu nevedomosť: keď námaha potrebná na získanie informácií prekračuje prijateľnú hranicu, ľudia sa rozhodujú podľa iných kritérií.
Či sa nám to páči, alebo nie, námaha, ktorú by bolo potrebné vynaložiť na exaktné overenie si splniteľnosti predvolebných sľubov, jednoducho väčšine z nás nestojí za to. Väčšina nemá na to čas, energiu, vzdelanie či peniaze. Navyše mnohí tušia, že ani podrobné štúdium sľubov nezaručí, že po voľbách nebude napokon všetko inak. Ako sa rozhodujú? Tam, kde je tradícia, podľa tradície. Tam, kde nie je tradícia, nastupujú predsudky. Kladné či záporné.
Úspešná predvolebná kampaň (pozor, nemýliť si s užitočnou) je tá, ktorá nezavalí voliča informáciami, ale zvýrazní a zdupľuje tie predsudky, ktoré si vytvoril v období medzi voľbami. O odborníkoch zo SaS, o vlastencoch zo SNS, o štátotvornom Mečiarovi, o záchrancovi menšín Csákym, o sociálnom Smere a strednotriednej SDKÚ…
Kampaň nikdy nemôže byť užitočnejšia ako diskusie, ktoré jej predchádzali. Inými slovami, mesiac pred voľbami sa nezačne úprimnejšia a hodnotnejšia verejná debata o problémoch, keď tie problémy neboli úprimne diskutované doteraz. Nezaujatý pohľad nie je vítaný v čase, keď stranícki roztlieskavači burcujú davy do útoku.
Keďže ide o emócie, politické kampane sú už dávno v rukách kreatívcov z reklamných agentúr. Šomrať na to, že kampaň je nezáživná, teda v dôsledku neznamená pýtať si hodnotnejšie argumenty, ale privolávať na seba ešte onakvejšiu reklamnú pohromu. Kľúč k lepšej demokracii neleží v kvalite predvolebného cirkusu, ale v kvalite politického diskurzu. Ak je ten taký slabý ako u nás, kampaň nič nezachráni.