Keď v decembri vláda odsúhlasila zvýšenie platov v školstve, zmenila pravidlá tak, aby zriaďovatelia museli povinne každej škole posielať sto percent normatívu na mzdy. Ministerstvo školstva si pochvaľovalo, že nároky vzbúrených učiteľov boli takto aspoň čiastočne splnené a perspektíva ďalšej rebélie aspoň dočasne zažehnaná.
Už v januári bolo všeličo inak. Namiesto učiteľov sa začali búriť samosprávy. Ak by už nemohli presúvať 10 percent z normatívu medzi jednotlivými školami tak ako doteraz, niektorým školám by hrozilo prepúšťanie či dokonca zánik. Hrozilo, že vládna pomoc nedoceneným učiteľom by sa mohla voči mnohým z nich nakoniec obrátiť v pravý opak.
Na ministerstve sa preto v polovici januára začali zaoberať návrhom vrátiť pravidlá normatívov k pôvodnému stavu: deväťdesiat percent povinne na mzdy a desať percent podľa uváženia samospráv. Lenže to by znamenalo opäť riskovať nevôľu učiteľov. Nehovoriac o blamáži, akú by v očiach verejnosti utrpela vláda, ktorá dokáže z mesiaca na mesiac takto obrátiť. Z návrhu teda nebolo nič. Situácia sa opäť zmenila, len tentoraz už nie z mesiaca na mesiac, ale z pondelka na stredu toho istého týždňa.
Stredajšie „hľadanie kompromisu“ medzi ministerstvom školstva a predstaviteľmi VÚC a ZMOS už na časovej osi asi ani nemožno zachytiť. Ak by sa v pomyselnom generálnom štábe mali zapichovať špendlíky do mapy ako pri vojenských operáciách, mapa by sa musela meniť možno každých pár hodín. Taká by bola dopichaná. A pri takomto tempe zmien radšej ani nedomýšľajme, aká bude asi životnosť včerajšieho výsledku rokovaní…
Aby sme však nikomu nekrivdili: Dušanovi Čaplovičovi vôbec nie je čo závidieť. Nech sa pohne, ktorýmkoľvek smerom bude chcieť, narazí na problémy a buď pritom rozzúri jedných, alebo druhých. Alebo všetkých naraz.
Vláda, učitelia i samosprávy môžu vymýšľať, čo len chcú, neutečú pred zásadnou otázkou: čo robiť s tým, keď oproti minulosti u nás mnohonásobne vzrástol počet škôl a, naopak, počet žiakov klesá. Isteže, ľahká odpoveď napadne každému: treba racionalizovať sieť, zlučovať a rušiť školy. Fajn, a ktoré školy? A kto to má urobiť? Zriaďovatelia alebo ministerstvo? Tým prvým školy zo zákona „patria“, tí druhí to „platia“. Lenže starostovia majú svoje voľby, župani majú svoje voľby aj vláda má svoje voľby. Kto má byť ten zlý?
A tak sa pred sebou problémy tlačia, namiesto toho, aby sa riešili. Jeden systém berie peniaze tým lepším a dáva ich tým slabším, podľa druhého systému by mnohé školy zanikli. Niekto si skrátka musí vybrať a stáť si za rozhodnutím. Kto iný by mal byť ten „niekto“, ak nie najvyšší šéf rezortu?