Dobrého sa nepreješ

Čo najviac chýba Slovákom v zahraničí? Obyčajný bochník poctivého slovenského chleba.

23.07.2013 22:00
debata

Keď pred pár rokmi odchádzali z Topoľčianskeho okresu mladí ľudia za prácou do Írska, zastavovali sa v malej dedinskej pekárni v Krušovciach a brali si so sebou pecne chleba. Dobrého chleba sa nepreješ a na cudzí si nezvykneš.

Na cudzí chlieb si však pomaly zvykáme, dokonca si ho kupujeme v supermarketoch, kde ho pečú z dovezeného nechutného globálneho cesta. Možno zmrazené cesto vyrobili zo slovenskej pšenice. Už roky ju vyvážame, pretože vlastný potravinársky priemysel sa nám doslova rozpadol pred očami. Spolu so pšenicou vyvážame aj kukuricu a dovážame nemecké bravčové mäso. Exportujeme aj repku a slnečnicu. V obchodoch síce nakupujeme oleje a margaríny pod známou slovenskou značkou, ale vyrobené sú z dovezených olejov.

Ťažko sa nám to priznáva, no stávame sa surovinovým príveskom západnej Európy. Neraz s neskrývaným pohrdlivým pohľadom sme sa pozerali na susednú Ukrajinu, ktorá hoci bohatá na černozem, mala po rozpade Sovietskeho zväzu problémy s výrobou potravín. Ukrajinci sú však z najhoršieho vonku. Aj oni majú tohto roku rekordnú úrodu obilia a slnečnice. Na rozdiel od nás si však vybudovali vlastné lisovne olejnín. Na export pošle Ukrajina drahší olej, Slovensko všetko semeno slnečnice vyvezie. Nemá ju kde spracovať.

Slovenskému poľnohospodárstvu a potravinárstvu sa po revolúcii mohlo vyčítať veľa nedostatkov, ale základnú úlohu zvládalo. Vyrábalo dosť základných potravín, obyvateľstvo sa nemuselo obávať o to, že kurence sú nadopované antibiotikami, že namiesto hovädzieho mäsa mu v obchode podsunú koňacinu.

Za transformáciu poľnohospodárstva a vstup do Európskej únie sme zaplatili vysokú cenu. Premena JRD na družstvá podielnikov a privatizácia štátnych majetkov vyústila v nejednom prípade do ich znefunkčnenia. Striedali sa manažmenty, družstvá menili právne formy a na konci boli eseročky a pár zamestnaných ľudí. Kedysi pestrá štruktúra pestovaných plodín sa zúžila na obilniny a olejniny, farmy dobytka a ošípaných držia už iba fanatickí chovatelia. Zoči-voči bohatej a sebeckej únii pätnástich starých členských krajín nevedeli naši vyjednávači obhájiť vlastné národné záujmy. Hodili sme cez palubu vlastné poľnohospodárstvo, pretože „veď potraviny si lacno dovezieme zo sveta“. Tvrdil to jeden minister financií. Dnes zisťujeme, že sme sa stali hračkou v rukách dovozcov.

Na poslednú chvíľu ideme zachraňovať vidiek a potravinovú bezpečnosť štátu obnovou fariem a potravinárskych podnikov. Bude to stáť nielen veľa peňazí. Dediny prišli o svoju pôvodnú roľnícku tvár, stratil sa záujem o poľnohospodárske profesie. Namiesto plynulého pokračovania v práci predkov začíname takmer odznova. Za ľahostajnosť a podceňovanie chlebového odvetvia pyká teraz celý národ.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Potraviny #poľnohospodárstvo #chlieb #dovoz
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy