Nevzal. Pokračoval len v zlepšovaní imidžu inštitúcie, ktorá najmä v Latinskej Amerike bojuje roky s klesajúcou popularitou. Odlev veriacich je zapríčinený „prepracovaným marketingom“ rôznych evanjelikálnych cirkví, ktoré lákajú katolícke ovečky do svojho košiara a Vatikán nevie, ako na to reagovať. Preto musel prísť pápež s niečím „zásadným“.
Zatiaľ čo svet jasal, pre pravoverných katolíkov, ktorí homosexualitu považujú za „hriech zasluhujúci večné peklo", museli znieť slová pápeža ako heréza. A v kontexte toho, aký postoj zastáva slovenský katolícky klérus k LGBT komunite, to boli priam revolučné slová. Lenže keď sa s odstupom niekoľkých dní bližšie pozrieme na to, čo vlastne hlava katolíckej cirkvi povedala, tak sa žiadna revolúcia nekoná.
Cirkev totiž už roky presadzuje postoj, že problém nie je v samotnej homosexuálnej orientácii, ale v homosexuálnom správaní. Čiže: môžete byť homo, ale nijako to nedávajte najavo! Jasne to hovorí katechizmus katolíckej cirkvi označujúci homosexuálny vzťah za „objektívne nezriadenú náklonnosť“, ktorú má v sebe hlboko zakorenenú nemalý počet mužov a žien. Z pohľadu cirkevnej náuky je teda takýto morálne nezriadený vzťah hriechom.
Podľa niektorých odborníkov išlo zo strany Františka iba o akceptovanie faktu, že i v radoch cirkvi sa nájdu kňazi s homosexuálnou orientáciou. To je síce posun, ale akceptovanie objektívnej reality rozhodne nemožno považovať za revolučný čin.
