Na vyhĺbenie viac ako tisíckilometrového tunela, vedúceho od Braniska až do švajčiarskych bánk, naši tunelári nepotrebovali ťažkú techniku, nákladný geologický prieskum ani tisíce robotníkov. Práve naopak. Naše tunelárske know-how spočíva v poznatku, že čím menej ľudí sa na výrobe faktúr za fiktívne služby podieľa, tým sú „bezpečnejšie“. A ukradnuté milióny bezpečnejšie uložené.
Aj preto by bolo teraz, keď sú návrhy na obžalobu šiestich bývalých funkcionárov Slovenskej správy ciest na Úrade špeciálnej prokuratúry a čoskoro zrejme poputujú na súd, ešte predčasné jasať. Dokázať, že peniaze na švajčiarskych účtoch pochádzali naozaj z podvodu pri stavbe Braniska, môže byť po pätnástich rokoch ťažšie, než sa zdá. Možno až nemožné.
Zločiny bielych golierov svojím názvom zvádzajú k mylnej domnienke, že páchateľmi bývajú v podstate „slušní“ a inteligentní ľudia. Jedným slovom mäkkýši, ktorí sa v tvrdosti a zaťatosti v žiadnom prípade nemôžu porovnávať s bežnými gangstrami či mafiánmi. Opak je pravdou.
Mafiánske bandy často končia práve preto, lebo niektorý z ich členov pod tlakom, v snahe zaistiť si miernejší trest, začne spievať. Koľko zločineckých skupín bielych golierov sa už u nás podarilo usvedčiť na takomto svedectve zvnútra? Hádam niektoré áno, ale sotva ich bude viac ako v prípadoch „bežného“ zločinu. S týmto faktom, žiaľ, treba rátať pri odpovedi na tú najzásadnejšiu otázku okolo Braniska.
Všetci vieme, že po vláde Vladimíra Mečiara sa Braniska chopila prvá vláda Mikuláša Dzurindu. Všetci vieme, že Slovenskej správy ciest sa personálne zmocnila vtedy vznikajúca Dzurindova SDKÚ. Všetci vieme, že práve rezort dopravy bol tejto strane všestranne „blízky“. Počnúc osobou vtedajšieho premiéra cez jeho dôverníka a pokladníka strany Gabriela Palacku až po ministrov dopravy.
No a na dôvažok všetci vieme, že ak u nás niekto zdiskreditoval slovenskú pravicu a zaťažil ju podozreniami z korupcie a mnohorakého obohacovania sa na verejných projektoch či privatizácii, sotvakto to v uplynulých pätnástich rokoch dokázal viac a lepšie ako práve SDKÚ.
Takzvaný spor medzi súčasným vedením SDKÚ a vtedajšími pohlavármi o to, či obvinení funkcionári Slovenskej správy ciest boli jej politickými nominantmi, alebo išlo iba o „úradnícke nominácie“, je preto smiešny. Politická zodpovednosť za najdlhší tunel sveta je celkom jednoznačná.
Lenže tu nejde iba o politickú zodpovednosť. Tu ide o to, či mal tunel len privátny charakter, alebo či nebol súčasťou financovania politickej strany. No práve to sa nikdy nedozvieme, ak sa iba ktosi zo zainteresovaných nerozhodne „spievať“. A na také čosi môžeme naisto zabudnúť, ak sa celá vec nedostane pred súd alebo ak sa z nej nepodarí niekoho aj usvedčiť.