Lenže ani protistrana nevyzerá bohvieako vábne.
Momentálne si to za svoje nedávne výroky „vyžiera“ najmä Ján Čarnogurský, hoci zo svojho hľadiska o Tisovom štáte nič nového nepovedal. To, že politici prúdu, ktorý vyrástol z katolíckeho disentu, majú k vojnovej republike nejednoznačný vzťah, vieme dvadsať rokov. Aj to, že Čarnogurský v rámci tohto prúdu najmenej zo všetkých cenzuroval svoje verejné prejavy. Necenzuroval sa ani vtedy, keď to mohlo uškodiť jeho politickým cieľom – čo bude zrejme aj tento prípad.
Lenže pokusy zakladateľa KDH oddeľovať štát od režimu, ktorý v ňom vládne, a posudzovať potom obe zložky osve (čo sa páči nielen ľudákom, ale aj tým, ktorí by takto radi oddelili Mečiara – zakladateľa štátu, od Mečiara – autokrata a tvorcu ekonomického chaosu), už dnes nemajú veľký potenciál napáchať škody. Na to sú tu iní. Napríklad predstaviteľ novej generácie „nezaťažených“ historikov Martin Lacko. Oslavovaný ľudákmi, ktorí chcú rehabilitovať štát aj režim rokov 1939 až 1945 a vynášaný do nebies nedoukmi za jeho údajný hrdinský boj s chimérami čechoslovakizmu a maďarónstva. Ale aj mnohí ďalší.
Na pomoc im prichádza klesajúce IQ našej verejnej diskusie, ktoré beztak nebolo nikdy oslnivo vysoké. Do hlbín padajúca váha slov v čase, keď sa za gramotnosť považuje písanie SMS a účasť na Facebooku sa chápe ako verejná činnosť. Ďalší nedouci, ako ten, čo v istom denníku v titulku článku povie, že premiér „oslavoval holokaust Rómov“, pričom článok je o tom, že si premiér uctil pamiatku Rómov zavraždených vo vyhladzovacích táboroch.
Čo postavíme proti neoľudákom, pre ktorých je demokracia prázdnym slovom? Cynizmus, smartfóny a vzdelanie z Wikipédie? Čím zastavíme nacionalistov a rasistov? Sociálnym rasizmom sprava – zľava pri pokusoch riešiť problémy chudobných a „neprispôsobivých“? Čo vlastne sľubujú odhodlané pohľady naškrobených košieľ, hlásajúcich leninský NEP, pardon, nový ekonomický poriadok? Ako sa od ľudí obhajujúcich neobhájiteľné slovami „taká bola doba“, vlastne líšia tí, čo si myslia, že všetko je dovolené – verejné ponižovanie, odpočúvanie, hrabanie sa vo vreckách – len keď to (podľa nich) uškodí oponentovi?
Ak si myslíte, že toto nemá nič spoločné s témou SNP, mýlite sa. Slováci sa za svoje dejiny nemusia hanbiť. Tak ako dejiny iných národov, aj tie slovenské mali svoje tiene. Lenže vždy sa u nás našlo dosť takých, ktorí nechceli bľačať so stádom, aby neohrozili svoju existenciu. Ktorí opovrhli lžami zločincov a ich prisluhovačov, ale aj cynickým úškľabkom tých, čo neveria ničomu, dobrému či zlému. To, čo nakoniec prevážilo, bola vždy túžba po slobode a solidarite s poníženými.