V tom lepšom prípade sa dobrodružná prechádzka skončí dúškami alkoholu, v tom horšom… Najčastejšie sa o tom dozvieme zo správ, že vandali zase zničili hroby alebo do zberne odniesli bronzovú bustu.
Na Dušičky vyzerajú slovenské cintoríny ako vysvietené kostoly, ale inak sa k nim staviame macošsky. Pritom sa dá na nich toľko obdivovať z architektonického i historického hľadiska. Čo nám napovie o minulosti i prítomnosti obce viac ako návšteva jej „cmitera“. Mená, funkcie, národnosti, ako sa miestni o pomníky a cestičky starajú…
Iste, nepýšime sa tak ako Parížania grandióznym Père Lachaise, ako Pražania Starým židovským „hřbitovom“ ani ako Viedenčania Zentralfriedhofom, ktorý je druhým najväčším cintorínom v Európe a svoj posledný sen tu snívajú až tri milióny ľudí.
My nemáme ani Notre-Dame, Hradčany či cisárske pokladnice, ale máme stovky malebných gotických kostolíkov, majestátne hrady a útulné zákutia vo viacerých mestách. A tak isto sa môžeme, v slovenskej mierke, popýšiť originálnymi cintorínmi, ako je hoci ten na Dobrej Vode, v Čičmanoch či pod Popradským plesom. Samozrejme, národný panteón v Martine a ďalšie pietne miesta s najvýznamnejšími osobnosťami v Modre, Hlbokom, Banskej Bystrici, Dolnom Kubíne… Koľkí z nás tam boli?