Podľa nich je však aj teraz funkčný, a preto si vraj zaslúži, aby naďalej oficiálne existoval. Samozrejme, aj s príslušným tokom peňazí zo štátneho rozpočtu a s ostatnými protokolárnymi výhodami.
V rokovacom poriadku Národnej rady sa hovorí iba o podmienečnom počte poslancov (ôsmich) pri vzniku klubu, nie pri jeho zániku. To má podľa Sulíkovej logiky znamenať, že klub bude existovať i vtedy, keď v ňom bude sedieť teoreticky len jeden zákonodarca? Niečo také premúdre mu mohol poradiť zrejme iba exminister Ľubomír Galko.
Nijaké živoriace torzo poslaneckého klubu nie je schopné zabezpečovať ani len formálnu prácu v devätnástich parlamentných výboroch. A čo už potom aktívna účasť na schôdzach v pléne, kde sa preberajú návrhy zákonov zo všetkých oblastí spoločenského života a ďalšie dôležité materiály, ku ktorým by mal seriózny klub pripravovať zásadné stanoviská. Popritom robota v „teréne“…
To nemôže zvládnuť iba šesť osôb. Nieto ešte saskári, ktorí v predchádzajúcom volebnom období v rámci svojich škandálov odpočúvali pomaly polovicu republiky, až napokon povalili vlastnú vládu. Najlepšie bude, ak parlament zákonom upresní svoj rokovací poriadok tak, aby každý poslanec, aj Richard Sulík, bol schopný narátať do ôsmich.