Vzhľadom na to, že po roku 1989 prudko klesal počet narodených detí, je takýto vývoj úplne prirodzený. Kým v roku 1990 sa na Slovensku narodilo takmer 80-tisíc detí, o desať rokov neskôr ich bolo už len 55-tisíc. Ak teda v priebehu jednej dekády ubudlo 25-tisíc detí v ročníku, muselo sa to odraziť aj na počte žiakov a študentov. Správa o tom, že naše VŠ minulý rok navštevovalo o 11-tisíc študentov menej ako rok predtým, mohla teda zaskočiť len málokoho.
Problém je však v tom, že mnohé novovzniknuté vysokoskoškolské „učilištia“ existujú len vďaka tomu, že latka kvality je v nich nastavená veľmi nízko. Pre svoju existenciu si však v krátkom čase dokázali vytvoriť personálne zázemie a ďalej chrlia docentov i profesorov ako na bežiacom páse a je bežné, že väčšina študentov končí bakalárske i magisterské štúdium so samými áčkami (a neskôr na úrade práce). To výrazným spôsobom deformuje vysokoškolské prostredie.
V situácii, keď sa neprihliada na to, či je absolvent z kvalitnej univerzity, alebo z „rýchlokurzu“, ťahajú slušné školy za kratší koniec, lebo od svojich študentov viac vyžadujú a majú prísnejšie nastavené pravidlá na udeľovanie habilitácií.
Zmeniť to všetko môže avizovaná komplexná akreditácia. Prísnejšie pravidlá spolu s menším počtom študentov môžu znamenať koniec rôznych pofidérnych škôl, ktorých jediným zmyslom je vyryžovať čo najviac na školnom.
Menej môže byť niekedy skutočne viac.