Tretie víťazstvo Angely Merkelovej je vskutku triumfálne. Podobný výsledok si nemecká CDU zaknihovala naposledy v roku 1994, keď na jej čele stál Helmut Kohl, ktorý však mohol ťažiť z imidžu „kancelára zjednotiteľa“.
Zatiaľ čo sa slovenskí pravicoví politici predbiehajú v chválospevoch na víťazstvo nemeckej kancelárky z radov Kresťanskodemokratickej únie, na domácej scéne sme svedkami rozpadu pravice na atómy či priam na „elementárne častice“.
Aj keď Merkelovej mnohí vyčítajú, že je to politička bez vízie, v porovnaní so slovenskou mizériou je jej materská CDU etalónom stredopravej umiernenej politiky s funkčným odborným zázemím. Merkelová možno nie je vizionárka, ale dokáže dobre riadiť tím zložený z kvalitných odborníkov (medzi nich určite patria minister financií Wolfgang Schäuble, ministerka práce Ursula von der Leyen či minister životného prostredia Peter Altmaier).
Dôraz na slove umiernenosť je v prípade CDU rozhodne namieste. Strana, ktorá koketériu s rovnou daňou už dávno hodila za hlavu, strana, pre ktorú už otázka registrovaných partnerstiev nie je žiadnym problémom a napokon strana, ktorá vykonala "veľký energetický obrat” od jadra k alternatívnym zdrojom energie, sa len ťažko dá označovať za konzervatívnu.
No a aké vízie majú naši politici, ktorí sa tak hrdo hlásia k Merkelovej? Dokiaľ sa bolo treba vyrovnať s neblahým dedičstvom mečiarizmu a existoval silný tlak zvonka – bolo zadanie vcelku jasné: dobehnúť unikajúci integračný vlak. Tieto historické úlohy sa podarilo splniť a stali sme sa „včas“ členmi NATO i EÚ a napokon sme ako prvá krajina V4 prijali euro.
Lenže tu sa úspešný príbeh slovenskej pravice končí. Okrem značne diskutabilnej rovnej dane neponúkla zásadne nič nové, čo by zlepšilo životy ľudí.
Predsedovia troch stredopravých strán síce pred rokom vytvorili Ľudovú platformu, ale to je tak asi všetko. Doteraz sa nedokázali dohodnúť ani len na spoločnom prezidentskom kandidátovi a do župných volieb idú tiež nejednotne.
Táto garda „vyhorených politikov“ už skutočne nemá čo ponúknuť stredopravému voličovi. To správne pochopili tí mladší, ktorí sa derú na ich miesto. Lenže ani Daniel Lipšic, pohybujúci sa v politike od roku 1998, už nie je žiadnou „neokukanou“ tvárou.
Kde je ich vízia dobre spravovanej krajiny? Tá nie je možná bez zásadného zlepšenia súdnictva, vymožiteľnosti práva či výberu daní.
Na toto všetko však potrebujeme funkčný štát a nie reči o tom, že nám treba „menej štátu“. Pravica však namiesto ľudovosti ponúka elitárstvo, namiesto umiernenosti radikalizmus, namiesto kontinuity a hľadania programových prienikov vyvolávanie nevraživosti. Takáto pravica je však pravým opakom politiky, ktorú robila a bude vo veľkej koalícii nútená robiť Angela Merkelová. Mysleli na to lídri slovenskej pravice, keď jej posielali blahoprajné telegramy?