To, čo sa na prvý pohľad môže zdať niekomu veľa, je len nápravou hanebného stavu, keď čistá minimálna mzda nedosahovala ani len hranicu chudoby. Navyše, vláde to priamo ukladá zákon – ak sa totiž sociálni partneri nedohodnú, tak musí minimálnu mzdu medziročne zvýšiť aspoň o rast priemernej mzdy v predchádzajúcom roku.
Zamestnávatelia však hneď spustili obohranú pesničku, že ich firmy to položí na lopatky a budú nútení prepúšťať. Lenže, ak poniektorí vyplácajú ľuďom minimálnu mzdu zámerne, aby ušetrili a popritom im dávajú zvyšok „bokom na ruku“, to ich neruinuje? Zjavne nie, ale okrádajú tým štát na odvodoch.
Iste, existujú firmy (napr. v oblasti textilného priemyslu), ktoré v snahe zachovať zamestnanosť a výrobu slovenských výrobkov, majú vážny dôvod na to, aby vyplácali len minimálnu mzdu. Lenže je na ich manažmente, aby sa dokázali so zahraničnými odberateľmi dohodnúť, aby sa ich zvýšené náklady premietli do ceny výrobku. Je to ich práca.
Ak však rastie produktivita práce (a tá rastie), tak je celkom prirodzené, že rastú aj mzdy, tie minimálne nevynímajúc. Tak prečo ten nárek?
Cena práce pre zamestnávateľov nepredstavuje ani zďaleka to najväčšie bremeno, ale ich ochota podeliť sa zo zamestnancami o zisk je nízka. Spolu s viceprezidentom KOZ Slavomírom Mangom si môžeme položiť rečnícku otázku: „Ktorého podnikateľa položí 70 centov za deň?"