Tieto dve veci sa navzájom nevylučujú. Tak ako si biznis hľadá svojich straníckych pokladníkov, hľadá si aj svojich ministrov. V princípe nie je dôležité, či sa politici na odkláňaní verejných peňazí do súkromných vreciek zúčastňujú osobne. Ak aj politik sám z nejakej operácie nechce zbohatnúť, aspoň nech jej nezavadzia v ceste. Nakoniec sú víťazom vždy nejaké tie súkromné vrecká.
Eurofondy sú peniaze, pre ktoré netreba nikoho kaličiť či vypaľovať. V podstate stačí vedieť, kedy a aký projekt máte napísať, komu a kedy ho odovzdať a kto a ako sa postará o to, aby bol schválený.
A čo je na tom to najlepšie, výsledkom je vo väčšine prípadov naozaj aj nejaký konkrétny „prínos“. Stojí stavba? Stojí. Sú v dedine nové lampy? Sú. Technicky vzaté, nikto nič neukradol. Akurát si niekto zvýhodnene dopomohol k výbornému biznisu.
Pointa eurofondov v strednej Európe nemusí byť taká hrubozrnná ako pri stavbách fiktívnych mostov kdesi na Sicílii či na Balkáne. U nás je to skôr v tom jemnom, ale zato zlatom prachu, ktorý zostane zúčastneným za nechtami. Navonok je všetko v poriadku. Len pri pozornejšom pohľade občas vyjde najavo nejaká nepríjemnosť.
Napríklad taká, že europeniaze pritiekli na rekonštrukciu budovy, ktorá je v exekúcii. Pravidlá takéto použitie eurofondov pravdaže nepripúšťajú. Lenže, aj keď nie sme Sicília či Balkán, sme Slovensko. Čo v praxi znamená, že nejaké „drobné“ opomenutie tohto typu si nikto zodpovedný akosi nemusel všimnúť. A ak nakoniec predsa, tak sa mu zasa neveľmi chcelo podnikať kroky, ktoré by podnikať mal.
Napríklad teraz sa ministerstvo Ľubomíra Jahnátka vyhovára, že „odstúpenie od zmluvy ešte neznamená, že pri porušení zmluvných podmienok došlo k skutkovej podstate trestného činu“. Ako keby niekto niečo také tvrdil… Pointa je v tom, že o tom, či došlo alebo nedošlo k „naplneniu skutkovej podstaty“, nerozhodne tlačový odbor ministra pôdohospodárstva – na to sú tu predsa iné inštitúcie. To by sa však na ne najprv musel niekto obrátiť, všakže.
A prečo sa na „orgány činné…“ nikto neobrátil? Dobrá otázka, akurát nás iba vracia na začiatok. Peniaze sú imúnne voči politike. U nás si projekty dedia ministrov, nie naopak. Ak niečo fungovalo za Zsolta Simona, niet dôvodu, prečo by to nemalo fungovať aj za Jahnátka: či už v striktnom dodržiavaní, alebo v záhadnom „opomínaní“ pravidiel.
Výsledok poznáme. Každoročne naháňame politikov, aby sa u nás európske peniaze čerpali čo najviac a čo najrýchlejšie. A tešíme sa z toho, ako pekne ich vieme minúť. Z množstva zlatého prachu, ktorý pritom uviazol za nechtami tejto ďalšej generácie slovenských prospektorov, nás pri našej rýchlosti budú hlavy bolieť možno až v budúcej dekáde. Na našu vlastnú škodu.