Hoci dobrovoľná účasť na voľbách sama osebe nie je podmienkou demokracie (volebnú povinnosť aj v Európe poznáme napríklad z Belgicka, Luxemburska, Grécka či Cypru), u nás bola po páde režimu vnímaná ako samozrejmosť. Bývalá štátostrana v mene toho, aby sa mohla chváliť falošnou legitimitou svojej moci, neváhala posielať volebné urny doslova aj k smrteľným posteliam chorých a nevládnych. Výsledkom takéhoto nátlaku bolo poníženie občanov.
Zdrojom poníženia však môže byť aj moc, ktorá vládne na základe slabého mandátu. A to je prípad volieb, na ktoré sa „takmer každý vykašle“. Lenže tie sa preto nezrušia a ich výsledky preto neprestanú platiť. Napríklad terajšie voľby županov a krajských parlamentov.
Žiaden zo županov sa ešte nikdy nevzdal svojej funkcie iba preto, lebo bol zvolený fakticky iba zanedbateľnou menšinou voličov v tom-ktorom vyššom územnom celku. Ani poslanci krajských zastupiteľstiev preto ešte neprestali poberať odmeny a nevzdali sa svojich mandátov. A čo je najdôležitejšie, nikto z nich sa ešte pre nízku volebnú účasť nevzdal svojho práva rozhodovať o desiatkach a stovkách miliónov eur. O krajských nemocniciach, o cestách a o stredných školách. Na tom sa nič nezmení ani po súčasných voľbách, i keby bola účasť voličov v nich taká nízka, ako predpovedajú prieskumy.
„Hlasovanie nohami“ je, samozrejme, dôležitý a legitímny signál, že čosi nie je v poriadku. Ako to však funguje v praxi? Tak, že potrestaný môže byť len niekto, nie všetci naraz. Typickým príkladom boli predčasné parlamentné voľby 2012, kde najmä voliči SDKÚ túto stranu potrestali tým, že zostali doma. Celú politickú scénu však potrestať nemohli. Namiesto SDKÚ sa do parlamentu dostali poslanci iných strán.
S regionálnymi voľbami je to podobné. Hoci účasť voličov na nich býva celkovo doslova zúfalá, VÚC fungujú a niekto ich už len riadi. Nevoliči, ktorí sú inak fanúšikmi niektorej z politických strán, sa môžu prizerať, ako ich kraj riadi nejaká iná politická strana. Nevoliči, ktorí en bloc neznášajú všetky politické strany, môžu hľadieť na to, ako málo je v regionálnej politike nezávislých politikov.
Tí, čo si myslia, že ponuka je taká mizerná, že si z nej nemožno vybrať, musia potom znášať zástupcov zvolených tými ľuďmi, čo si z nej vybrali. A tak ďalej. Pointou nie je rozširovať pocit zmaru, ale konštatovať, že na nejakú celkovú zmenu sú iné občianske a politické prostriedky. Nevoliť je osobná vec. Pripisovať jej význam, ktorý nemá, znamená dopúšťať sa chyby. Pretože napokon vždy platí, že kým nevoliť je právo, nevoliť a potom sa čudovať, je hlúposť.