Napríklad Ústavný súd Českej republiky toto leto rozhodol o zrušení poplatkov za nadštandard. Čo je však podstatné – sudcovia nemali výhrady proti samotnej možnosti priplatiť si za kvalitnejšiu zdravotnú starostlivosť, ale proti tomu, že definícia nadštandardu (ktoré lieky a zákroky budú hradené a ktoré nie) je veľmi široká a nestanovil ju priamo parlament, ale „len“ vyhláška ministerstva.
Keďže u nás neexistuje ani jednotný zoznam, za čo všetko môžu doktori poplatky vyberať, tento právny purizmus našich susedov môže v slovenskom kontexte vyvolávať akurát tak úsmev. Totiž ani prvá Ficova vláda 20-korunové „zajacovky“ v roku 2006 úplne nezrušila, len ich znížila na nulu a rôznym platbám u lekára sa pacient nevyhne ani dnes.
Výsledkom je jedna veľká neprehľadná džungľa, v ktorej si lekári za rovnakú službu stanovujú ceny od buka do buka. Pacienti sa potom nestačia čudovať, za čo všetko majú platiť. Pokiaľ je zdravotníctvo u nás zo zákona definované ako bezplatné, tak by v ambulanciách nemal nikto vypisovať žiadne paragóny.
Vzhľadom na rastúcu zadlženosť nemocníc by však bolo rozumné, keby sa aj u nás začala vecná diskusia, čo je štandard a čo je nadštandard, lebo súčasný stav, keď poplatky nemajú nijaký právny rámec, je neudržateľný.