Dnes k tomu môžeme povedať dve veci. Marián Kotleba ukazuje, „čo vie“. A to, čo „vie“, je veľmi málo na to, aby politici, ako je on, dostávali šancu.
Nebavíme sa tu o takej samozrejmosti, akou je fakt, že keď niekoho legálne zvolili za predsedu samosprávneho kraja, má právo ujať sa úradu. Alebo o tom, že ak ktosi kľučkuje pred zákonom tak klzko ako Kotleba a jeho spolustraníci, má právo uchádzať sa o svoju šancu v demokratických voľbách.
Reč je o tom, že ak niečo vyzerá ako kačica, chodí ako kačica a kváka ako kačica, bude to najskôr kačica – aj keby sa všetci oportunisti a tichí sympatizanti extrémizmu postavili na hlavy.
Banskobystrický kraj vedie politik, ktorý pohŕda udalosťou, ktorá patrí k našim najvýznamnejším demokratickým tradíciám: Slovenským národným povstaním. Ako sa ukázalo aj na novoročnom stretnutí županov s prezidentom republiky, predseda kraja s povstaleckou históriou nad antifašistické tradície stavia tradíciu ľudákov, dodnes oplakávajúcich našu „prvú štátnosť“.
Banskobystrický kraj vedie politik, ktorý rozpráva o akomsi „personálnom audite“, pritom však nie je schopný komunikovať s riadne zvolenými poslancami regionálneho zastupiteľstva. Ani o rozpočte kraja, ktorý zostáva pod provizóriom, čo bráni v rozbehnutí nových projektov, ani o výbere nového kontrolóra, čo zasa bráni pri posudzovaní legálnosti a oprávnenosti krokov župy aj samotného Kotlebu.
Náhoda? Vôbec nie. Kotleba má síce úrad, nie však zastupiteľstvo. A tak sa tvári, že na zastupiteľstve vlastne nezáleží. Viac záleží na tom, aby ho pri inštalovaní do úradu a na tlačovkách usilovne povzbudzovali jeho gardisti – pardon, garda jeho roztlieskavačov a vlajkonosičov v straníckych tričkách.
Banskobystrický kraj vedie politik, ktorý ešte skôr, ako sa stihol ujať úradu, už rozvíjal úvahy o akejsi domobrane, ktorá by vraj pomáhala policajtom pri udržiavaní poriadku v obciach. Môžeme hádať, v akých asi tričkách (ale najmä, akými prostriedkami) by táto novodobá Pomocná stráž VB „prispôsobovala neprispôsobivých“ kotlebovským móresom.
Poslanci kraja sa pohoršene pýtajú, prečo malo byť prvé zasadnutie v Jelšave mimoriadnym. To je predsa jasné. Kotleba nie je predstaviteľom normálnej politiky, ale mimoriadnej: politiky výnimočných stavov, zastrašujúcej ochranky pri dverách, bez otvorených plánov či financií i bez zákonnej kontroly.
Takí politici by v demokracii nemali dostávať šancu. A keď im ju už voliči dajú – menšina s obdivom, väčšina svojou pasivitou – mali by byť čo najskôr rázne poučení o pravidlách a zákonoch. Ak sa tak nestane, pôsobnosť ich „ochranky“ sa bude rozširovať, až sa rozšíri na nás všetkých. Nárek oportunistov nám potom pomôže rovnako málo, ako nám dnes pomáhajú ich filipiky o tom, kto má dostať akú šancu.