Ale za Viliama Šalgoviča to vôbec nebolo také prísne, ako si to teraz predstavuje Pavol Paška.
Riadna akreditácia novinárov je samozrejmosťou, ale obmedzením prístupu do budovy na troch ľudí z jedného tlačového média trestá seriózne redakcie. Práve tie, ktoré na jednotlivé rokovania posielajú naraz viacerých svojich špecializovaných novinárov.
Nútený dozor „oprávnenou osobou“ nad redaktorom na zasadaní výboru, ktoré je inak zo zákona verejné a skutoční novinári sú o ňom povinní informovať čitateľov, by lepšie nevymyslel ani autor absurdných románov Franz Kafka. Už len treba domyslieť, ako sa to bude organizovať na sociálnych zariadeniach. Asi z Alenkinej ríše divov pochádzajú argumenty vysvetľujúce zákaz fotografovania v poslaneckých laviciach. Vraj dôjde k ohrozeniu utajovaných skutočností…
To, že si poniektorí zákonodarcovia doprajú v rokovacej sieni spánok, hrajú na počítači piškvorky či ešte radšej labzujú po parlamentných bufetoch a koridoroch a s pohárikom v ruke sa navzájom navštevujú v kanceláriách, sa nedá pokladať za utajovanú skutočnosť.
Verejnosť to už dávno dobre vie. Ak s tým má Paška problémy, nech osobné prikazovacie aktivity radšej zameria na svojich poslancov.