Štáb CNN, ktorý si objednal jedenásť izieb, po príchode čakala iba jedna. Ktosi odfotografoval radiátor trčiaci zo steny asi tri a pol metra nad zemou… Našinec sa obvykle zabáva, pretože dobre pozná záľubu Rusov vydávať napodobeninu za skutočnosť.
Našinec by sa však mal radšej zabávať potichu a cudne: kam sa hrabú trochári zo Soči na slávnu slovenskú deaflympiádu?! Alebo si len predstavme, aké developersko-politicko-finančné orgie by asi nastali v prípade našej úspešnej kandidatúry na ZOH 2022. Čítame o tom, aká predražená je olympiáda v Soči; koľko eur by asi tak odtieklo bokom tatranskými dolinami pri našom vlastnom pokuse?
Nech je to však, ako chce, našinec aj tak skončí prikovaný k televíznej obrazovke, spolu s miliónmi iných „našincov“ z celého sveta. Pretože aj táto olympiáda bude v prvom rade o športe a až v druhom slede možno o „historkách z nakrúcania“. Aj v Soči pôjde v prvom rade o to, kto sa najlepšie pripravil, komu najlepšie vyjde forma alebo tímový duch, ktorý tréner vybral najlepšie mužstvo… A tak je to, samozrejme, správne.
Pochopiteľne, olympiáda je aj politika. Politika je na prvom mieste, keď sa niekto uchádza o jej usporiadanie a ovplyvňuje aj rozhodovanie o tom, kto bude úspešným uchádzačom. A miestna politika je to, čo sa chystá zo samotných hier potom i najviac profitovať (spolu s miestnym biznisom, ale to býva väčšinou to isté).
Lenže politika nie je jednosmerná cesta. Pokus Vladimira Putina propagovať sa pomocou olympiády zatiaľ vyvoláva skôr opačnú reakciu: vďaka Soči lepšie vidieť, nakoľko je dnešná ruská demokracia iba tou starou známou napodobeninou vydávanou za skutočnosť… Známy je bojkot niektorých európskych a svetových politikov a včera prezident OSN Pan Ki-mun zasa bez okolkov pripomenul organizátorom ZOH, čo to znamená boj proti diskriminácii každého druhu. Protesty sa dajú očakávať aj počas hier.
Nikto normálny nebude zimnej olympiáde želať, aby sa nevydarila. Verme, že všetci športovci a ich výkony v Soči budú skutočnosťou, žiadnou sfalšovanou napodobeninou. Ruským organizátorom želajme, aby z kohútikov nakoniec tiekla voda a v hoteloch bol internet.
To všetko sú želania, ktoré sú splniteľné. A ktoré nespôsobia žiadnu tragédiu, ak by sa aj nesplnili rovno na celých sto percent.
Sú tu však aj vážnejšie želania. Napríklad aby sa nevinní obyvatelia ruských miest už nestávali obeťami politiky svojich vládcov, ktorí sa kedysi rozhodli, že Severný Kaukaz bude ruský, i keby z neho nemal zostať kameň na kameni. Alebo aby sa v Kremli prestali domnievať, že oklamú svet, ako kedysi knieža Potemkin cárovnú Katarínu. Napodobeninu demokracie a ľudských práv si so skutočnosťou prestáva mýliť už aj čoraz viac Rusov. Držíme im palce.