Skôr sa zdá, že rozpočet obsahoval vcelku realistický odhad možností štátu zlepšiť výber daní.
To je, samozrejme, porušením ďalšieho opozičného tabu. Povedať, že zdravšie verejné financie možno dosiahnuť aj bez takzvanej rovnej dane a celoplošných škrtov v sociálnych výdavkoch, rovná sa v kruhoch slovenskej pravice ťažkému hriechu. Možno jednému z najťažších.
Schválne zdôrazňujeme, že reč je o slovenskej pravici. Napríklad západoeurópska pravica – s výnimkou okrajových polobláznov – o podobnom tabu väčšinou ani netuší. Pohybuje sa totiž v prostredí, v ktorom sa na dane pozerá menej optikou toho, čo je príjemné pre tých, čo ich platia, a viac optikou toho, čo je potrebné pre štát, ktorý ich vyberá.
Namiesto infantilných kritérií typu: keď nebudú dane čo najnižšie, podnikatelia budú podvádzať a vyvážať peniaze do daňových rajov, narába so zložitejšími úvahami. Napríklad úvahami o tom, aké vysoké dane sú ešte efektívne a aké by už mohli brzdiť stredné a malé podnikanie a podobne. Zdanlivo je to skoro to isté, ale len zdanlivo.
Argument, podľa ktorého neslobodno zvyšovať dane, lebo ľudia ich aj tak nezaplatia a radšej budú podvádzať, by nebrali seriózne nikde inde ako v našom právne nihilistickom prostredí. V prostredí, kde v niektorých kruhoch je vyhýbanie sa daniam priam vecou osobnej hrdosti. Výsledky napríklad bločkovej lotérie, ale aj iných krokov na zlepšenie výberu daní ukazujú pritom jasne, ako málo má daňový nihilizmus spoločné s aktuálnou výškou tej-ktorej daňovej sadzby.
Hádam si nebudeme nahovárať, že upravené registračné pokladnice, falošné bločky, ale aj karuselové obchody, ktorých spoločným výsledkom je tých neuveriteľných 1,2 miliardy eur, o ktoré ročne prichádzame len na dani z pridanej hodnoty, tu za čias rovnej dane neboli? Pravdaže boli, a boli tu ešte aj pred ňou.
Boli tu nie preto, lebo zlý štát dusil chudákov podnikateľov, ktorí museli na svoje biedne živobytie zarábať podvodmi. Boli tu preto, lebo zle spravovaný štát sa tváril, akoby s jedným z najslabších výberov daní v rámci Európy nemohol nič robiť. Akoby to nebodaj vyplývalo z našich prírodných podmienok. A akoby jedinou cestou bolo nasekať čím viac živnostníkov a podnikateľov, aby sa potom čisto štatisticky zvýšil finančný efekt z tých poctivých a normálnych. Na druhej strane ten istý štát nemal nikdy problém zoškrtať služby, ktoré mal (aj podľa ústavy) poskytovať svojim obyvateľom.
Ak sa vláde podarí podstatne zlepšiť výber daní, bude to ťažká rana chronickým škrtačom a šetričom. Ukáže sa, že na to, aby mohlo mať Slovensko reálnu daňovú a následne aj rozpočtovú politiku, je potrebná „maličkosť“: docieliť, aby sa dane platili. Ak sa potom budeme chcieť baviť o ich výške, aspoň nebudeme lietať na krídlach v realite nezakotvených predstáv a želaní.