Nemeckí nacisti tu s výdatnou pomocou Hlinkových gardistov povraždili 747 ľudí. Nielen partizánov či slovenských vojakov a angloamerických letcov, spadajúcich pod štatút vojnových zajatcov, ale aj 211 žien a 58 detí. Vrátane batoliat. Zákopy, ktoré mali ochraňovať Banskú Bystricu pred útokmi tankov, vrahovia štyri mesiace zapĺňali zohavenými telami, v mnohých ešte dohasínali iskierky života.
Keď roku 1947 Dušan Jurkovič toto svoje posledné významné dielo projektoval, určite netušil, že sa po necelých sedemdesiatich rokoch nájde oficiálny politický predstaviteľ, ktorý spurne ohrdne vzdať úctu obetiam krvavých represálií. Nech už vyznáva akýkoľvek svetonázor. A predsa sa taký našiel, dokonca priamo banskobystrický župan.
Možno práve voliči, Kotlebovi voliči, z bývalého srdca protifašistického odboja od neho očakávali dajaké zmierlivé gesto. Pokloní sa však pamiatke zavraždených ktosi, kto o povstalcoch hovorí ako o banditoch a kto súhlasí s každým „požehnaním“ vodcu niekdajšieho kolaborantského režimu? Ktosi, kto iste nežiali ani za rasovo prenasledovanými, ktorým v Kremničke tiež pripravili ukrutnú smrť? Na také gestá sa voličom na Pohroní neoddá veriť. Také gesto sa neobjaví ani vo vypálenom Kališti, ani pri vápenke v Nemeckej, kde nacisti a ich domáci prisluhovači nahádzali do roztavenej pece, i zaživa, stovky ľudí aj z okolitých obcí.
Župan sa určite nepokloní ani pred ústredným pamätníkom Povstania na blížiacich sa oslavách okrúhleho výročia s medzinárodnou účasťou. Hanba. Bystričanom niet koho a čo závidieť.