Na účasť vyzýval voličov aj dosluhujúci prezident Ivan Gašparovič. O internetových a letákových výzvach volebných aktivistov škoda hovoriť. Má vôbec nejaký význam pridávať do tohto zboru ďalší hlas?
Kandidáti, o ktorých sa v sobotu rozhoduje, dozaista nie sú ani ideálni, ani absolútne zlí. Keďže však vzišli z prvého kola, v ktorom sa rozhodovalo spomedzi bezprecedentného počtu štrnástich uchádzačov, určite sa o nich nedá hovoriť ako o nejakých uchvatiteľoch demokracie. Naopak, do vyššieho kola sa dostali iba preto, lebo nejakým spôsobom stelesňujú predstavy dvoch najväčších množín voličov u nás. Patria do druhého kola? No asi patria, keď v ňom sú.
Politika nie je umenie. Niet v nej veľa miesta pre neznámych géniov, tvoriacich doma „do šuplíka“, ktorým sa dostane uznanie dlho po ich smrti. Nie je to ani divadlo, v ktorom hercov do rolí obsadzuje režisér podľa svojich predstáv o tom, kto sa najviac hodí k danej fiktívnej postave. Alebo podľa toho, o kom si myslí, že by danú postavu vôbec dokázal stvárniť.
Ak sa o politike napriek všetkému hovorí ako o divadle, potom je to divadlo prebiehajúce podľa scenára, ktorý určujú jednak herci samotní, jednak publikum. V demokracii sa prakticky ktokoľvek môže postaviť na pódium a vyhlásiť o sebe, že sa na danú úlohu hodí zo všetkých najviac. Ak dokáže presvedčiť publikum, že je to tak, stáva sa režisérom, ktorý na istý čas dostane šancu určovať dej a do istej miery aj obsadenie ďalších postáv.
Pochopiteľne, báchorky o ideálnej a idealizovanej demokracii nepopisujú celú realitu. V realite hrajú svoju úlohu aj záujmy, ktoré dotyčného v prvom rade pošupli na pódium, a nemalé peniaze, ktoré mu zaistili patričnú publicitu a pozornosť voliaceho publika. To je realita spoločnosti závislej od rýchlych a povrchných informácií: každý sa môže na pódium postaviť, no publikum bude lepšie počuť tých, čo majú veľké megafóny. V modernej demokracii, ako ju poznáme my, to tak vždy bolo a bude to tak naďalej, až dokým nevymyslíme nejaké lepšie pravidlá hry.
Dnes sa však nebavíme o pravidlách hry, ale o ich výsledku. Tie súčasné platné pravidlá skrátka vygenerovali dvoch kandidátov, z ktorých sa jeden stane prezidentom.
Predstavy o výkone prezidentskej funkcie majú, ako sme sa mali možnosť dozvedieť v kampani, jeden i druhý rozdielne. Nech však nakoniec zvíťazí ktorýkoľvek z nich, jednému sa nevyhne: prvou úlohou nového prezidenta bude pokúsiť sa priviesť k sebe oba tábory rozvášnených voličov. Celkom ich k sebe nikdy neprivedie, pretože to sa ani nedá. Musí však urobiť všetko preto, aby sa tábory voličov navzájom aspoň rešpektovali. Práve v tom je úloha prezidenta jedinečná, na rozdiel od všetkých ostatných ústavných funkcií v štáte. A práve tým, ako sa tejto úlohy zhostí, by mal byť hodnotený predovšetkým.