V Smere môžu dnes premýšľať o tom, prečo v kampani nezabrali témy „tradičnej rodiny“, religiozity a podobne. Ak budú premýšľať poctivo, musia prísť na to, že rešpektovať väčšinové konzervatívne založenie svojich voličov je jedna vec, no celkom iná vec je myslieť si, že sa z neho dajú vydupať nejaké nové voličské hlasy. Nedajú.
Fico prehral okrem iného aj preto, lebo jeho kampaň bola povrchná. Jeho štáb na čele s Markom Maďaričom akoby sám uveril rečiam, ktoré o elektoráte ľavice šíria aktivisti pravice. Ich kampaň bola na úrovni, aká by naozaj zodpovedala predstavám o voličoch ako o jednoduchších ľuďoch, ktorým k šťastiu stačia skratkovité heslá.
Skutočnosť je však taká, že kým pravicový liberálny volič bez problémov akceptuje konzervatívnosť napríklad takého Radoslava Procházku, ľavicový liberálny volič nie je ochotný akceptovať konzervatívnu kampaň „na ľudovú nôtu“ u politika, ktorý sa hlási k sociálnej demokracii.
Aj preto Ficovi jeho konzervatívne výpady na Andreja Kisku nijako nepomohli. Naopak, Kiskovi u voličov Procházku a iných pomohli jeho síce frázovité, ale zato patrične konzervatívne odpovede na Ficove útoky (birmovka dcéry a pod.).
Slovensko je väčšinovo konzervatívne, o tom niet pochýb. Lenže tábor konzervatívnych voličov je zreteľne rozdelený medzi ľavicu a pravicu. Jazýčkom na váhach môže byť práve liberálna menšina. Jej pravicová časť v sobotu volila Kisku. Jej ľavicová časť zostala doma. Popri rôznych iných dôvodoch Ficovej prehry sa tento dôvod môže zdať menej podstatný. Z dlhodobého hľadiska však jeho význam môže len narastať.
Najväčšie ohrozenia demokracie v súčasnej Európe prichádzajú takmer bez výnimky sprava. Ani my si nerobme ilúzie: je jasné, že niektoré postavy našej pravice sú schopné pripraviť návrat diktatúry. Nezáleží pritom, či tak urobia pre svoju politickú idiociu (SaS), z čírej vypočítavosti (SDKÚ a voľby do VÚC), alebo z túžby po vláde silnej ruky (NOVA). Fašizmus by prevalcoval aj ich, lenže to už bude neskoro.
Kto môže zastaviť katastrofický scenár? Prezident Kiska, na ktorého sa okamžite nalepila „stará“ i „nová“ pravica, aby sa navzájom preťahovali o to, kto si ho prvý osedlá? Alebo azda Smer, ktorý sa v prezidentskej kampani správal, akoby rezignoval na túžbu meniť spoločnosť a namiesto toho už iba plával s prúdom?
Každý z nás v živote zbiera ovocie svojich predošlých činov. Dobrých či zlých, premyslených či chýb. U politikov je to navyše tak, že plody niektorých ich činov zbiera okrem nich samotných aj veľké množstvo iných ľudí.
Ak chcú v Smere uvažovať aj do vzdialenejšej budúcnosti, ako sú najbližšie parlamentné voľby, potom by mali rozmýšľať, aké ovocie pripravujú slovenskej spoločnosti oni. Všeličo sa dá ešte zmeniť, ale hodinky tikajú neúprosne.