Počty svätých sa rátajú buď na tisíce, alebo na stovky. Rozdiely často vyplývajú zo zmiešavania rôznych kategórií (svätí s blahoslavenými a podobne), alebo, naopak, z ich vynechávania.
Problémy robí i to, že prvého svätého oficiálne kanonizoval Vatikán až niekedy na konci 10. storočia. Dovtedy platilo, že svätým sa stal niekto, kto bol za neho takpovediac spontánne považovaný. A centralizovanú mustru dostal proces kanonizácie až v roku 1588, keď Vatikán zriadil Kongregáciu pre otázky svätých.
Takýto úvod úvahy o nedeľnom svätorečení dvoch bývalých pápežov nie je samoúčelný. Je jasné, že ak by chcel niekto postaviť chrám so sochami všetkých katolíckych svätých, vyzeralo by to v ňom ako v preplnenej letiskovej hale.
A ak by chcel veriaci katolík venovať jednu modlitbu denne vždy inému svätému, mal by program na celé roky. Nehovoriac o tom, keby sa chcel vždy o živote konkrétneho svätého dozvedieť niečo viac ako len niekoľkovetú kanonickú príhodu.
Zistil by, že do katolíckeho panteónu svätých za tie storočia vošli takí rôznorodí ľudia, že by ho už nijako nemala prekvapiť spoločná kanonizácia dvoch pápežov, z ktorých jeden sa venoval modernizácii cirkvi, kým ten druhý výsledky práce toho prvého negoval.
Veru, ak bol Ján XXIII. modernizátorom katolíckej cirkvi, Ján Pavol II. bol tvrdo konzervatívny. Jeho využívanie moderných médií, najmä televízie, jeho neúnavné cestovanie ani jeho spoločné fotografie s populárnymi hviezdami na tom nič nezmenia.
Keď však v ich spoločnej kanonizácii nevidí paradox a problém súčasný pápež František, nie je dôvod, aby sa nad ňou vzrušovali ľudia, ktorí sa na katolícku cirkev pozerajú zboku. František sa od svojho zvolenia etabluje ako pápež – populista par excellence (v pravom zmysle slova, nie v takom, aký poznáme z našich politických diskusií).
Ak spoločný vstup dvoch v mnohom protichodných pápežov do panteónu katolíckych svätých nerobí problém jemu, problém by asi nemal robiť ani veriacim katolíkom. Aký problém by sme potom mali hľadať my?
Na rozdiel od ich pokusov zasahovať do života sekulárnej spoločnosti, toto je ich vec. Iste, bolo trochu trápne sledovať celý ten mediálny cirkus okolo. Ten však vypovedá najmä o povrchnosti médií, s ktorou Vatikán ráta a využíva ju.
Mimochodom, Karol Wojtyla počas svojho pontifikátu nasekal zhruba štyristoosemdesiat nových svätých. Bolo by zaujímavé vedieť, koľkí ľudia z toho milióna, ktorý na svätopeterskom námestí oslavoval kanonizáciu Wojtylu, by vedeli menovať aspoň tucet z nich. Vidno, že aj svätí sa delia na vrchnosť a plebs. Alebo na celebrity a „bežných“ svätých.