Napríklad tú o strašnej európskej byrokracii a o jej „socializme“. Tá je u nás obľúbená najmä v istých kruhoch, ktoré sa rady hlásia k elite.
Alebo o tom, ako vraj Slovensko v únii stráca svoju vlastnú národnú tvár. Tento druh nárekov znie najmä na hnedom pozadí. Alebo hoci o tom, ako diabolský Brusel u nás chce rozosievať „kultúru smrti“. Tu zasa cítiť tymian – a nie, nejde o Konferenciu kuchárov Slovenska…
Nikto z nás nevie, čo bude o päťdesiat rokov. Jedno však vieme. Ak sa o päťdesiat rokov niekto obzrie za prvými dekádami najambicióznejšieho projektu, do akého sa kedy starý kontinent pustil, a nebude pritom postihnutý ideologickou slepotou, narazí na veci, ktoré o Európskej únii jednoducho nebude môcť povedať.
Napríklad nebude môcť povedať, že únia v období, v ktorom žijeme práve my, začala proti niekomu vojnu, alebo dokonca že by vojnu viedli nejakí jej členovia medzi sebou. Nezaujatý človek nebude môcť ani tvrdiť, že by sa Európska únia nepokúšala o všetkom do úmoru rokovať, často možno až na úkor svojej akcieschopnosti.
Nebude môcť tiež povedať, že by v spájajúcej sa Európe silnejší nepodporovali slabých. Len na náš účet pritiekli za tých prvých desať rokov z vreciek obyvateľov silnejších štátov také peniaze, o akých sa ani nesníva rôznym pseudobuditeľom s ich zbierkami na „národnú postať“. Ktoré sa často ešte aj pekne „národne“ rozkradnú, dodajme.
Je očividné, že keď hovoríme o spájajúcej sa Európe, hovoríme aj o nás samotných. To aj my na Slovensku nevedieme vojny, aj my sme súčasťou kultúry „najprv sa rozprávať, až potom myslieť na boj“, to my máme v Bruseli – áno, v tom strašnom Bruseli – vlek, ktorý nás môže ťahať ďalej.
Ďalej môže pre nás znamenať bližšie k štátom, kde sa zo spoločného nekradne tak nehanebne ako u nás, kde politici obvykle nesú za svoje činy dôsledky a kde sudcovia súdia zločin namiesto toho, aby sa súdili s kadekým o tučné odškodné na ochranu svojej údajne dobrej povesti.
Iks ďalších vlastných príkladov si domyslí každý, kto má čo i len potuchu o tom, ako to chodí v štátoch, ktoré patria medzi vyspelé pre kvalitu života ľudí v nich – a nie preto, lebo najviac na svete zarábajú na rope, zbraniach či na detskej práci.
Mierová a spolupracujúca Európa je projekt, ktorý si zaslúži aj omyly a ich naprávanie. A my si v takej Európe zaslúžime svojich vlastných politikov, ktorí sa chcú na tom podieľať. Nie pokrytcov, ktorí vypočítavo udierajú na strunky ťapákovčiny, strachu a zlosti na všetko, čo nás presahuje.
Ktorí, pochopiteľne, nemajú žiaden svoj program pre Európu, a napriek tomu sa tlačia do europarlamentu ako diví. Vraj „brániť našej záujmy“… Stačí sa pozrieť, ako bránia „naše záujmy“ tu doma.
Výročie vstupu do EÚ je fajn, ale pre nás budú oveľa dôležitejšie blížiace sa voľby. Vtedy bude treba myslieť na Európu predovšetkým.