Jedna vec je úroveň argumentov v kampani, ktorá je väčšinou úbohá. Druhá vec je otázka, či vôbec existuje nejaký objektívny ukazovateľ, ktorým by sa dala hodnotiť práca europoslancov.
Jeden ukazovateľ je samozrejmý: účasť toho-ktorého poslanca na procesoch, ktoré v europarlamente prebiehajú. A vlastne nielen tam. Aj doma by nám malo byť jasné, že ak sa niektorý politik v Národnej rade ukáže raz za uhorský rok, aj to v nie celkom triezvom stave, navyše sa necháva podpisovať do prezenčnej listiny kolegom, najskôr si živíme pekného darmožráča. Prečo nám to všetkým rovnako jasné nie je?
Pretože politik v parlamente nezastupuje sám seba, ale svojich voličov. Ak kašle na prácu, za ktorú je platený – ale vie to zdôvodniť napríklad rečami o tom, že sa parlament aj tak zaoberá iba hlúposťami – istej skupine voličov môže imponovať rovnako, ako inej imponuje politik workoholik. Je to smutné, no okrem toho, že mu predseda parlamentu môže siahnuť na výplatu, sa mu nič stať nemôže. Nikto netvrdí, že demokracia je dokonalá…
Druhý, často prepieraný ukazovateľ práce poslancov, je ich „aktivita“. To slovo je v úvodzovkách zámerne. Počty pripomienok a poslaneckých príspevkov do diskusie sú síce vďačným námetom na zostavovanie efektných rebríčkov, bolestne však pripomínajú mechanické hodnotenia žiakov na základnej škole. Dobrý učiteľ sa nenechá pomýliť. Konečným poslaním školy je odovzdávať vedomosti a zručnosti pri nakladaní s nimi. Iste, aj sociálne zručnosti. Lenže znakom sociálnej inteligencie je i to, keď človek vie, kedy má mlčať. Napríklad preto, aby dal priestor iným.
Ako teda hodnotiť našich politikov v Európskom parlamente? Najskôr tak, ako sa to skončí aj bez dlhých úvah a rečí: podľa seba.
Volič, ktorý vie, že europarlament je orgánom takmer celej Európy, bude vedieť i to, že práca v ňom si vyžaduje čosi viac, ako len „brániť Slovensko“. Posmešné argumenty o tom, ako sa tam naši politici zaoberajú osudom zatúlaných psov v Rumunsku – čo má dokazovať, že kašlú na Slovensko – sa v očiach takého voliča obrátia proti posmešníkom. Je to rovnaká hlúposť, akoby nejakému poslancovi Národnej rady v jeho rodnej obci vyčítali, že sa zaoberá aj inými regiónmi Slovenska.
Taký volič nenaletí dobrodruhom, ktorí kandidujú pod heslom „neutrálne Slovensko“, akoby kandidovali na generálneho tajomníka OSN. Nenaletí ani iným, ktorí sľubujú veci, o ktorých europarlament nerozhoduje. Nepomýlia ho ani rebríčky aktivity. Vie, že existujú aktívni hlupáci aj inteligenti. Existujú tiež takí, čo mlčia, pretože netušia, o čo ide, aj takí, čo mlčia, pretože radšej počúvajú odborníkov.
Vo voľbách sa nebude rozhodovať iba o tom, či u nás existujú takí politici, ale tiež o tom, či u nás ešte existujú takí voliči.