Štatistiky exekúcií proti ľuďom, čo padli do pazúrov pôžičkových firiem a ich úžerníckych praktík, nepustia. Je to nielen zlé, ale čoraz horšie. Ministri vnútra, spravodlivosti a financií môžu chcieť hoci aj jednotku za snahu, obetiam úžery to však pomôže asi ako mŕtvemu hrebeň.
Existuje ľahký spôsob, ako zamedziť, aby ľudia prichádzali o majetok na hracích automatoch. Čím menej budú automaty prístupné, tým menej bude gamblerov. Dvadsať rokov sa o tom hovorí. Nedeje sa vcelku nič. Automaty sú prístupné a osvetlené blikajúcimi svetlami á la Las Vegas, aby ich rozpoznali už malé deti. Vrcholným vtipom je umiestenie herne v bezprostrednej blízkosti centra pre liečbu závislostí (aj gamblerstva) v Bratislave.
Pýtate sa, ako to súvisí s nebankovými pôžičkovými spoločnosťami, s úžerou a s exekúciami? Súvisí to dokonale. Žijeme v spoločnosti dlhov, úverov a míňania. Nie pritom hocijakých, ale špeciálne „malých“ peňazí.
Privatizační zbohatlíci žijú za múrmi svojich haciend, míňať chodia súkromnými lietadlami kdesi na druhý koniec zemegule a keď potrebujú založiť, nejdú k úžerníkovi, ale rovno na Úrad vlády. Celý ten cirkus reklamy, v ktorej vyretušovaní panáci hrajú spokojných zákazníkov, čo si v kruhu svojich spokojných rodiniek spokojne užívajú svoje dlhy, sa zameriava najmä na ľudí, ktorých životom udáva rytmus dátum výplaty. Nie na boháčov.
Pochopiteľne, načo inzerovať rýchle malé pôžičky pre ľudí, ktorí takéto pôžičky nepotrebujú? Ešte je tu však jedna vrstva – tá najnižšia. Ľudia, s ktorými by sa v normálnej banke o pôžičke ani nebavili (ak vôbec majú v banke účet). Majú zostať bokom pôžičkového šialenstva? Samozrejme, že nie. Tým skôr, že ak si privatizér požičiava na nový akvapark, zamestnanec na nový televízor, oni si často potrebujú požičať na drevo, ktorým by si zakúrili. A tak trh vyprodukoval riešenie aj pre nich. V podobe úžerníkov a ich nebankových firiem.
Čo teraz? Ak by sa štát pokúsil nebankovky zrušiť, bolo by to asi podobné ako so zrušením hazardu. Úžera by existovala naďalej, práve tak ako ten hazard. Možno by neboli tak na očiach, ale o to by mohli byť divokejšie a zradnejšie. Racionálnejším riešením sa zdá regulácia namiesto prohibície. Iba to nesmie byť hra na reguláciu, akú sme videli doteraz: na každé nové pravidlo, ktoré štát zavedie, úžerníci nájdu päť nových spôsobov, ako ho obísť. Pochopiteľne, radikálnym riešením by bolo odstraňovať predovšetkým príčiny, až potom následky. Ak sa však budeme pýtať na to, ako náš štát odstraňuje chudobu a diktát peňazí zo života najnižších vrstiev, odpoveď bude ešte smutnejšia. Oboje sa u nás rozširuje ešte rýchlejšie ako hazard a úžera.