Ani jeden z týchto atribútov SDKÚ v súčasnosti nespĺňa, hoci v minulosti to bola práve ona, ktorá udávala tempo a smer reforiem na Slovensku. Z druhej najsilnejšej strany, ktorá v priebehu desiatich rokov stratila dve tretiny voličov, zostalo už len torzo (od roku 2002, keď získala 433-tisíc hlasov, sa jej elektorát v roku 2012 scvrkol na 155-tisíc) a dnes sa ako člnok na rozbúrenom mori potáca na hranici zvoliteľnosti. Strana, ktorá pôvodne mala ambíciu byť integrátorom pravicového spektra a stať sa protiváhou Smeru, sa tak postupne mení na vlastnú karikatúru.
Po prevalí škandálu ohľadom financovania SDKÚ ju od istej smrti delil už iba povestný krôčik, no vo februári 2010 ju zachránila Iveta Radičová. Po tom, čo sa rozpadla Ľudová platforma a stranu opustili tandem Beblavý a Žitňanská, pričom to bola práve bývalá ministerka spravodlivosti, ktorá vo voľbách v roku 2012 získala najviac preferenčných hlasov, osud SDKÚ pod vedením Pavla Freša asi najlepšie vystihuje názov knihy od Gabriela G. Márqueza Kronika vopred ohlásenej smrti.
Strana, ktorá nedokázala ponúknuť ani len dôveryhodného prezidentského kandidáta a na primátora hlavného mesta teraz stavia politika „mušej váhy“, je natoľko vyprázdnená, že zastaviť jej úpadok je nemožné.
A nepodarí sa to ani Ľudovítovi Kaníkovi, ktorý vycítil svoju príležitosť a opäť sa začína aktivizovať. Hoci patrí medzi politikov, ktorí majú tú vzácnu vlastnosť prežiť všetko, môže maximálne dobre „zobchodovať“ značku SDKÚ, ako to už raz urobil v prípade Demokratickej strany. Nič viac, nič menej.