Napriek tomu, že uvedené slová vyznievajú úplne logicky, a napriek tomu, že na Slovensku máme splnomocnenca vlády pre rómske komunity, doteraz presne nevieme ani to, koľko u nás žije Rómov, nevieme, koľko z nich je integrovaných, nevieme, koľko z nich je nezamestnaných, nevieme, koľko detí v detských domovoch je rómskych, skrátka, nevieme dokopy nič. Túto medzeru by mal vyplniť Atlas rómskych komunít. Ten však môže poslúžiť maximálne len ako pomôcka, keďže situácia sa dynamicky vyvíja.
Inštitút pre finančnú politiku preto zvažuje zber údajov o nezamestnaných aj podľa ich etnickej príslušnosti. Musí sa však pripraviť na tvrdý protiúder. Slovensko je totiž v mnohých ohľadoch pápežskejšie od pápeža a všetky doterajšie pokusy o zber etnických dát zlyhali s vysvetlením, že to neumožňujú zákony.
Treba však rozlišovať – dôležitý je kontext a spôsob, ako sa s citlivými dátami naloží a predovšetkým to, či z nich nebude možné vypátrať identitu jednotlivca.
Keď pred časom Vladimír Palko (KDS) prišiel s nápadom zverejňovať štatistiky rómskej kriminality, zdvihla sa vlna odporu. Oprávnene, lebo išlo o číry populizmus – chcel takto zviditeľniť svoju ministranu.
Ak však tieto údaje pomôžu ľuďom uplatniť sa na trhu práce, tak niet dôvodu, aby sa nezbierali. Napokon – keď dvaja robia to isté, nemusí to byť to isté.