Čo nás čaká?

01.06.2014 22:00

Keď sa kniha francúzskeho ekonóma Thomasa Pikettyho Kapitál v 21. storočí vyšplhala na čelo rebríčkov bestsellerov, objavili sa hlasy, pripomínajúce, že Piketty vlastne nehovorí nič nové. Iste.

O nerovnosti príjmov medzi ľuďmi, rastúcej na neakceptovateľné hodnoty na národnej i globálnej úrovni, sa na Západe hovorí a píše už nejaký ten rok. Lenže o to predsa vôbec nejde.

História pozná množstvo prípadov, keď tá-ktorá myšlienka nejaký čas doslova „visela vo vzduchu“ a otázka iba znela, kto ju sformuluje do hotovej podoby.

Piketty pre svoj dôkaz, že s nerovnosťou je to naozaj tak, zhromaždil a spracoval obrovské množstvo dát a výsledku svojej práce dal čítavú podobu. Trúfol si ponúknuť aj teoreticky uskutočniteľné zlepšováky (napríklad nevysoká globálna daň z majetku, ktorá by prinajmenšom zmapovala kapitál v celosvetovom meradle).

Či by sa už autorom bestselleru stal Piketty, či niekto iný (alebo aj vôbec nikto), príjmová nerovnosť, ktorá sa v posledných dekádach minulého storočia doslova odtrhla z reťaze, sprevádzaná akumuláciou neproduktívneho majetku, by bola faktom, o ktorom sa všeobecne vie.

Problém je v tom, že tento všeobecný poznatok sa radí medzi tie, o ktorých sa síce môže slobodne rozprávať, hádať a presviedčať, ale ktorému nie je dovolené meniť realitu. Je to čosi podobné ako s globálnym otepľovaním. Keby giganti energetiky venovali na zbrzdenie následkov človekom podmieneného globálneho otepľovania aspoň polovicu tých prostriedkov, ktoré vrážajú do jeho popierania, mohlo by sa azda niečo zmeniť ešte včas.

Rovnako si buďte istí, že do boja so štatistikami a s ich interpretáciou (pretože to je v podstate jadro Pikettyho práce) vrhnú kruhy, ktorým vyhovuje, že výnosy z kapitálu rastú rýchlejšie ako ekonomika, dosť peňazí a energie na to, aby vytvorili bublinu „diskusie“. Takej, ktorej hlavným cieľom je vytvoriť zdanie, že názory typu, „čo sa babe chcelo, to sa jej prisnilo“, majú rovnakú váhu a hodnotu ako názory podložené argumentáciou a faktmi. Až napokon všetko zanikne v nezrozumiteľnom bľabote navzájom nesúrodých názorov, ktorý v bežnom človeku vzbudí dojem, že v skutočnosti nikto presne nevie, „ako to je“.

Mimochodom, bežný človek. Ešte stále je pre nich zaujímavý, pretože ešte stále chodí voliť. I keď váha tohto aspektu sa viditeľne znižuje, práve tak, ako sa znižuje význam demokratických volieb samotných. Dnešný kapitalizmus (ktorý sa už pomaly ani len neponáša na povojnový európsky kapitalizmus) nepotrebuje demokraciu. Politika je preň brzdou, s jej neprestajným nutkaním všímať si ľudí viac ako koncoročné uzávierky. Dôkazy môžeme nájsť po celom svete a čoskoro sa dôkazom môže stať ktorýkoľvek zo štátov Európy. Pokojne aj ten náš.

Samozrejme, že takýto systém nevydrží večne. Otázkou je, čo potom. Naivný optimizmus, navrávajúci si, že na troskách starého-zlého musí nevyhnutne vyrásť niečo nové-lepšie, máme hádam už za sebou. Lenže čo máme pred sebou? Na to nám nedá odpoveď Piketty. Na to si môžeme dať odpoveď iba my sami.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#peniaze #bohatstvo #príjmy #chudoba #Thomas Piketty
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku